Nezaradené

Výnimka potvrdzuje pravidlo… alebo pravidlo potvrdzuje výnimku?

Sedím si tak doma a rozmýšľam nad svojim životom. Nič ma nebaví, nič ma neteší, nemám nádej na lepší zajtrajšok. Možno pre to, že vždy, keď sa zobudím, je dnešok a nie zajtrajšok. Hľadám samu seba, hľadám svoj zmysel života, ale nič nenachádzam. Len stále padám a padám, nikto mi nedokáže pomôcť. Ešte aj rodina sa na mňa  vykašle, lebo veď má vlastné problémy. Kamoši sa neozvú ako je rok dlhý, a keď sa ozvem ja, len ich otravujem. Možno mi to nikdy nepovedali, ale vidím to v ich očiach, cítim z ich (ne)dotykov, vnímam z ich správania. Je mi z toho smutno. Cítim sa tak sama, osamelá, bez vzťahov, bez mužov, bez Lásky.

Rozmýšľam čo ďalej. Zabiť sa alebo žiť? Ak sa zabiť – ako a kedy? Ak žiť – ako a prečo? V hlave mám milión otázok, no odpovede žiadne. Cítim sa osamelo. A tak… Skúšam to posledné, čo môžem ešte skúsiť. Otváram facebook a píšem – ahoj, ako sa máš? Tých pár slov mi trvá napísať asi celú večnosť. A vraj človek ľahšie niečo napíše ako povie… Na moje veľké prekvapenie prichádza odpoveď. A nielen to. Odpoveďou začína rozhovor. Trvá nemalú chvíľu a končí sa pomerne neskoro v noci prísľubom, že zajtra sa ozve znova. Že nezabúda a myslí na mňa. No nie je to krásne? Niekto myslí práve na moju maličkosť!!! Aké dojímavé. Aké krásne.

Tá osoba sa naozaj na druhý deň ozvala. A znova mi venovala svoj čas. A padol návrh… Stretnime sa. Stretli sme sa v meste, najedli sa, dali kofču. A bolo príjemne. Kecali sme snáď o všetkom. Vážne aj nevážne. Aj ticho sme boli. Lebo vraj ticho lieči. Ale podľa mňa viac liečia dotyky, objatia, pohľady do očí, úprimný záujem o toho druhého. Myslím, že obom nám bolo príjemne. Veď odišli dva autobusy a my nie a nie sa rozlúčiť. 🙂 Tak sme pokračovali v debate pešou prechádzkou nočným mestom. Aké tiché mesto je v noci, keď jazdia už len nočné linky, ktoré akoby vycítili, že chceme byť spolu a just nám utekali pred nosom. Na konci, keď sa už naše cesty museli naozaj rozísť, nevedeli sme sa nabažiť objatia tej druhej osoby. Hoci bola skorá ranná hodina a my sme cítili únavu nielen z chôdze, nechcelo sa nám rozlúčiť sa.

Verím a dúfam, že každý človek raz nájde Človeka, ktorý ho bude počúvať nielen ušami, ale hlavne srdcom. Aby pocítil, že sa dá žiť aj príjemné chvíle. Že si to zaslúži. A že žiadny človek nikdy nebude sám. Lebo samota zabíja a priateľstvo – také to ozajstné spája, buduje, posúva ludí vpred. Tak nech také príjemné chvíle života sú pravidlom a nie výnimkou. Aby človek mal silu a chuť žiť. A ďakujem všetkým, ktorí mi dávajú šancu. Ktorí mi veria. Ktorí stoja pri mne a dokážu akceptovať, že môj životný krčah, s  ktorým chodím každý deň po vodu je deravý, špinavý a ošarpaný. Že ma napriek tomu majú radi. Aj pre môj krčah…

ĎAKUJEM PRIATELIA


nezábudka