Nezaradené

Ujo Diener s kolegami urobili kedysi experiment o Halloweene, ktorý v kontexte nášho správania v online svete prináša zaujímavé zistenia.

Decká v Amerike, ktoré počas tohto divného sviatku chodili v kostýmoch po domácnostiach, boli pri rozdávaní cukríkov úspešnejšie, ak chodili v skupinách a mali masku, vďaka ktorej ich nebolo možné spoznať. Často sa stávalo, že namiesto jedného cukríka, si od hostiteľov vzali pokojne aj za hrsť. Deti, ktoré mali kostým, ale napriek tomu ich hneď mohli spoznať a ešte k tomu chodili samé, nemali odvahu vziať si viac ako jeden cukrík

Z toho vyplýva, že ak sa cítime anonymný (napr. máme masku), naša odvaha rastie. Tento fenomén platí aj na internete. Písal som o tom blog minule. Spoločensky akceptované (slušné) správanie je teda ohrozené, ak použijeme nejakú masku.

Minule som používal odborné slová. Asi preto, aby som vyzeral múdrejšie. Tiež som si nasadil masku a keď to fungovalo minule, použijem túto fintu aj teraz. Festinger, Pepitoned, Newcomb (1952) predpokladajú, že za týmto správaním stojí deindividuácia. Vďaka nej strácame pojem vlastnej identity a jedinečnosti a stávame sa akoby len súčasťou skupiny. Podľa spomínaných autorov sa vyskytuje za podmienok, že sme súčasťou skupiny, sme v nej anonymní a zodpovednosť zdieľame s ostatnými členmi skupiny.

Keď sa nachádzame v skupine ľudí, stávame sa menej viditeľnými. Anonymita spôsobuje, že sme menej obozretní, viac sa spoliehame na iných, viac im dôverujeme a menej si uvedomujeme, ako sa naše správanie dotýka iných, či ohrozuje nás samých. Kugihara (2001) zistil, že čím väčšia je skupina, tým máme väčší pocit anonymity, a o to viac antisociálne (neslušne) sa správame.

Prečo o tom píšem a ako to súvisí s internetom?
Pri chatovaní a prezeraní webov sme ZA obrazovkou svojho mobilu alebo monitoru. Napriek tomu, že sedíme osamote, sme zároveň v dave chatujúcich ľudí, ktorí za svojimi obrazovkami robia to isté čo my. Sú online v rovnakom priestore, kde môžeme identifikovať tie isté charakteristiky ako pri deindividuácii. Online sme anonymne, súčasťou skupiny všetkých, čo robia to isté, a s ktorými sa delíme o zodpovednosť. No sme normálne zakrytí maskou technológie, cez ktorú sa v tejto online komunitu zdieľame.

Na nete sme schovaní pod našim nickom, prezývkou, našou najlepšou fotkou, či profilom, aký si len sami vytvoríme v snahe zaujať. O tom, prečo to takto robíme, už bolo tiež na tomto webe popísané v predošlých blogoch. Neraz to vyzerá, akoby sme si dávali na seba masku, podobne ako deti v americkom halloweenskom experimente. Zakrývame sa maskou anonymity a neviditeľnosti a máme pocit, že môžeme takmer čokoľvek. Strácame zábrany a normy správania počujeme už len niekde v pozadí. Naopak, odvaha na nás kričí zo všetkých strán: „Urob to. Nemáš sa čoho báť. Nikto Ťa nevidí. Kašli na pravidlá. Aj iní ich porušujú.“ Pri miliónoch webov som zažil takúto pascu. Až v poslednej chvíli som sa zamyslel nad tým, prečo to vôbec robím.

Anonymita v nás podporuje disinhibíciu. Vo virtualite sa stávame smelí a odvážni. Douglas a McGarty (2001) zistili, že tí, ktorí nezverejnia svoju identitu, majú tendenciu správať sa výbušnejšie. Posielajú nepríjemné správy plné hnevu. A rovnako hostilným (po slovensky je to ako??? :)) spôsobom komunikujú v chatových miestnostiach, ako aj pri písaní súkromných správ. A zase Chiou (2006) sa vo svojom výskume zameral na online správanie mladých ľudí od 13 do 26 rokov. Zistil, že najmä chlapci boli otvorenejší k vymieňaniu a zdieľaniu sexuálnych obsahov, ak vedeli, že majú online skrytú identitu. Disinhibícia a strata vlastnej identity (deindividuácia) vedú k menšiemu nasledovaniu pravidiel či noriem slušného a primeraného správania a neraz vedú až k sociálne neakceptovateľnému správaniu. Čiže bacha, internet je nebezpečná zbraň :).

Ako veľmi je naše správanie v online priestore neakceptovateľné,  si málokedy uvedomujeme. Aj v bežnej komunikácii neraz utrúsime poznámku na kolegu a urobíme si na jeho účet srandu. Medzi sebou si občas vylejeme svoj hnev. Keď však rovnako konáme online, z trocha ž štyroch ľudí, ktorí našu poznámku (napr. v statuse na facebooku) zaregistrujú, sa stávajú desiatky či stovky ľudí, ktorí majú na Tvoje statusy šťastie.

Náš humor, ktorý bol predtým určený najmä kamamošom s rovnakým vkusom, sa ľahko dostane k širším priateľom, rodine, kolegom, pokojne aj k šéfovi. Na prvý pohľad nevinné správanie má dosah, ktorý sa nám, v konečnom dôsledku, nemusí páčiť. Príkladov, ako to dopadlo so statusmi, sú milióny.

Rovnako, ako nám príde nevinné o niekom niečo napísať, či si z niekoho urobiť vtip, nám len ako nevinné porušenie nejakého pravidla pripadá aj kyberšikana, či kradnutie online filmov a hudby. Máme pocit, že ostatní robia to isté, prečo by sme nemohli aj my. Prečo by som sa nemohol pridať do skupiny tých, čo využívajú internet tak, ako chcú? Vlastne, kto ma vidí? A prečo by som nemohol?… Online deindividuácia totiž môže fakt ublížiť. Zvyšuje agresiu, podporuje násilie a dodáva odvahu k veciam, ktoré by sme inak neurobili. Občas nám to môže uletieť tak, že to môže skončiť ako trestný čin.

Držím palce, dávajme bacha na to, aby sme niečo neprepískli len preto, že sme sa nechali uniesť. Buďme k sebe dobrí a skúsme odložiť masky.

Platí to aj online a aj offline.

A namiesto Halloweenu buďme radšej naozaj s tými, ktorých máme radi. Možno tak získame viac, ako cukríky 🙂

Marek Madro

0

Nezaradené

Aj vám sa už niekedy stalo pri chatovaní s cudzím človekom, že vám rozumie viac, ako všetci okolo? Aj vám sa už stalo, že ste mu o sebe odhalili viac, ako iným? Že ste sami seba prekvapovali, že o sebe odhaľujete viac, ako pri ľuďoch, ktorých poznáte už veľa rokov? Prezradili ste mu aj niečo, čo nikto iný nevie?

Stáva sa to bežne a môže za to tzv. disinhibičný efekt, ktorý popísal profesor Suler z New Jersey. Dis-inhibičný efekt- tento divný výraz sa vŕta do našich chatov a online rozhovorov so známymi aj neznámymi. Je tam prítomný vždy do momentu, kým si ho neuvedomíme. Doteraz ste zrejme ani nevedeli, že existuje, tak asi ste si ho neuvedomovali. ? No on existuje a vie veľa vecí zrýchliť, falošne dáva pocit porozumenia a je to taký instantný otvárač tajomstiev. Dáva pocit bezpečia, anonymity, zbavuje nás zábran, rozpakov, s ním prekonávame nesmelosť a plachosť, s ním sme priamočiarejší a rýchlejší. ?

Internet je priestor obrovských možností. Čím ďalej, tým viac sme online, komunikujeme, varíme podľa googlu, rozhodujeme sa či fakt navštívime lekára. Vďaka netu plánujeme svadbu, oslavu, oznamujeme, že sme zasnubení a vo vzťahu, prípadne, že sme sa rozišli. Online platíme faktúry, nakupujeme,… Podľa obrovského výskumu EU KIDS ONLINE z minulého roka sa zdá, že náš život sa presúva do virtuality, no žijeme ho rovnako intenzívne a kvalitne. Zdá sa, že ten pán Disinhibičný (efektcelkom zvládame.

Múdry profesor Suler opisuje online disinhbičný efekt ako niečo, čo odbúrava schopnosť regulovať naše správanie v kontakte s inými. Vo všeobecnosti rozlišuje „benígnu disinhibíciu“, vďaka ktorej je človek otvorenejší hovoriť o svojich myšlienkach, túžbach, snoch či obavách. Často sa spája tiež s veľkou láskavosťou a túžbou pomáhať iným. Je to taký super pocit, keď vidíme, že sa nám darí radiť kamošom a rozumieť im. Na druhej strane môže mať online disinhibícia aj tzv. toxickú formu. To znamená, že sú ľudia v prostredí internetu akoby „odtrhnutí“, odviazaní, správajú sa spôsobom, ktorý by si v reálnom živote nevedeli ani predstaviť. Občas sa prejavuje aj agresívnym a extrémnym správaním. Príkladom môžu byť nepríjemné komentáre a príspevky, hejty a podobne. Prakticky to znamená, že tiché, utiahnuté dievča na internete totálne zhejtuje prezidenta, či Matku Terezu.

Často sa na internete správame úplne inak, ako napr. v škole, doma pri rodinnom stolovaní, s kamošmi na lavičke v parku, či na ulici. V offline svete totiž naše správanie reguluje vina, úzkosť, hanba a napr. aj očakávané dodržiavanie pravidiel slušnosti. V online priestore je jednoduchšie byť takými, akými snívame, že raz budeme.

Samozrejme, že nie všetci, to online prežívame rovnako. Závisí to od sily našej osobnosti, no vo všeobecnosti platia veci a fakty, ktoré popisujem. Napr. niekto je veľmi otvorený, ľahko sa zdôveruje s čímkoľvek, iný zase natvrdo kontroluje všetko, čo z neho vyjde a niekto online oveľa jednoduchšie fantazíruje a skôr sa hrá na niekoho, kým nie je a len chce byť. Prejav disinhibičného efektu teda závisí od osobnosti jednotlivcov a od ich zrelosti vo vzťahoch.

Pozrime sa na prejavy disinhibičného efektu trochu bližšie – má totiž viacero faktorov.

Prvým z nich je vraj „anonymita“ – na sociálnych sieťach a rôznych stránkach sa často prihlasujeme len prostredníctvom mena, či e-mailovej adresy. Tá však o nás veľa nehovorí. Zároveň nadobúdame pocit, že nie sme tak ľahko dohľadateľní. Veľmi často podľahneme príležitosti (potrebe/nutkaniu ukázať sa v lepšom svetle), a aj keď máme 140kg, do svojich online profilov napíšeme, že máme 60 (kg). Jednoducho často padneme do pasce a trochu (trošičku) sa prikrášlime. Preto však neraz ľudia nechcú spájať offline a online svet. Majú pocit, že to, ako sa správajú online, vlastne vôbec nie sú oni, a teda nemajú prečo mať pocit viny, keď im niekto na takéto malé tajomstvo príde. Nie sme ochotní za svoje online profily niesť plnú zodpovednosť. No potom, ak sa rozhodneme prísť z online zoznamky na reálne stretnutie, nesie to so sebou svoje riziká. Online môžeme veľmi ľahko skĺznuť k tomu, že sa správame k druhým zle. Veď nikto nevie, že sme to my. Online môžeš byť, kým len chceš. Myslím, že aj online by sme sa mohli riadiť pravidlom „nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Byť kým len chceš- v realite to ide ťažšie. Tu by som povedal, nerob iným to, čo sám nechceš, aby niekto urobil tebe. Nikdy totiž neviete, na ktorej strane sa ocitnete vy. ?

Ďalší prejav online disinhibičného efektu je „neviditeľnosť“. Ľudia komunikujú v rôznych chatovacích miestnostiach či cez správy a cítia sa byť skrytí za svojim nickom. V bezpečnej vzdialenosti. V realite majú často obavy z toho, že ich prejav nie je dostatočný, že nevyzerajú dobre, alebo ich hlas nie je príjemný. Zároveň sa obávajú spätnej väzby prostredníctvom pohľadov, či už znudených, nahnevaných, súhlasných či nesúhlasných. To online samozrejme nejde. Na základe toho, aké sú bezprostredné reakcie okolia na to, čo naživo prezentujeme, vieme napr. nepríjemnú reakciu nejak upraviť a zareagovať podľa nej. Napr. použiť humor, usmiať sa, či zatváriť sa zahanbene a podobne. Ak však na to, čo sme napísali, reakciu nevidíme, môžeme voľnejšie a bezprostrednejšie hovoriť o tom, čo naozaj povedať chceme. Disinhibičný efekt dodáva odvahu dievčaťu, ktoré naživo nie je v pozornosti „alfa samcov“ chalanov zo školy, aby ho oslovilo a pozvalo na rande. Na nete to vie urobiť spôsobom, kde sa cíti bezpečne a menej sa obáva odmietnutia. Ak máme pocit, že sme neviditeľní, cítime sa prijemnejšie, voľnejšie a slobodnejšie vo vyjadrovaní toho, čo cítime, čo si myslíme. Vďaka tomuto napíšeme všetko tak, ako to prežívame. Tiež to so sebou prináša rôzne riziká, no zvážte sami. ?

Tretím faktorom disinhibičného efektu podľa profesora Sulera je „neutralizácia statusu“. Oblečenie, reč a postoj tela vytvárajú dominanciu nad inými. Vo virtualite mnoho týchto statusových znakov chýba. Ak niekoho považujeme za autoritu, často k nemu nehovoríme priamo zo strachu z odmietnutia a trestu. Online priestor však vytvára atmosféru rovnocennosti. Spolu s málo viditeľnými znakmi autority sa podriadeným ľahšie vyjadruje nesúhlas, ba správajú sa až neprimerane.

Ďalšia vec je veľmi vážna (aj sa tak volá) – solipsistická introjekcia – za vetami, slovami, smajlíkmi si automaticky vybavujeme predstavu nášho partnera v online komunikácii – kdesi v hlave sa nám vybaví jeho hlas, podoba… a pritom sme ho nikdy nevideli. Je to trochu pasca, pretože tieto predstavy sú spojené s našimi podvedome uloženými spomienkami, sú to prejavy našich túžob a očakávaní. Deje sa to nevedome, v našej fantázii. No a tá vie byť naozaj niekedy bujará.

Disociatívna predstavivosť je ďalším faktorom disinhibičného efektu pri online komunikácii. Hovorí o tom, že si myslíme, že notebook a internet môžeme len tak vypnúť a odísť. Napríklad, keď sťahujeme nelegálne filmy, hry a podobne, máme pocit, že veď to nijak nesúvisí s našim životom mimo netu ,a preto za to nechceme niesť zodpovednosť. Zodpovednosť online vnímame úplne rozdielne, ako v realite.

A konečne posledná je „asynchrónnosť“. Vraj ak online očakávame spätnú väzbu, viac o sebe odhalíme, keď vieme, že odpoveď príde neskôr. Čím neskôr očakávame reakciu, tým viac a úprimnejšie vraj napíšeme. Ešte tu platí niečo ako „udri a utekaj“. Ide jednoducho o to, že niečo online vyvediete, napíšete blbý komentár, alebo tak a jednoducho utečiete-zatvoríte notebook, vypnete techniku a už si nepočkáte na reakciu. Vlastne nikdy si ju nemusíte pozrieť a čeliť jej.

Čo k tomu ešte dodať ? Disinhibičný efekt je prítomný v každom chate. Vidí nás, číha na nás a čaká, kedy naň zabudneme. Jedna dobrá rada na záver: píšte a robte v online priestore len to, za čo by ste sa nehanbili naživo.

Držím palce!

 

Madro Marek

2

Nezaradené

Internet je v súčasnosti pre nás takmer samozrejmosťou. Pomaly si už ani nevieme predstaviť, aký by bol život bez neho. Stal sa niečím, čo k našim životom nevyhnutne patrí. Či už ide o vyhľadávanie informácií, komunikáciu s našimi blízkymi alebo je pre nás jednoduchým prostriedkom zábavy. Niet sa čomu čudovať, že s nástupom internetu, dochádza k určitým zmenám aj v oblasti poskytovania pomoci a poradenstva.

Čoraz častejšie totiž máme vo zvyku hľadať pomoc a riešenia problémov prostredníctvom internetových vyhľadávačov, diskusných fór, internetových poradní, či iných internetových možností a technológií. Prirodzeným dôsledkom týchto trendov je, že i priama sociálna a psychologická pomoc a poradenstvo sa presunuli aj do virtuálneho prostredia a zaujímajú tam svoje špecifické miesto.

Internet je miestom, ktoré je však málo prehľadné, preplnené všelijakými informáciami – legitímnymi i nelegitímnymi, dôveryhodnými i tými menej pravdivými. Rovnako tam nachádzame množstvo ponúk „pomoci – nepomoci“, odborníkov i tých, ktorí sa za odborníkov iba vydávajú.

Aj z toho dôvodu vychádza prvá slovenská príručka dištančného poradenstva.

Chceme predstaviť nami overenú cestu pomoci prepojenú s konkrétnou praxou internetovej poradne IPčko. sk. Prostredníctvom nej prinášame pohľad na procesy dištančného poradenstva formou chatu i na spôsoby práce s klientom, ktorý prichádza po radu, pomoc v orientácii v živote, či vo svete.

Ako pracovníci internetovej poradne pre mladých IPčko. sk ponúkame pomoc prostredníctvom internetu už od roku 2012. Pomoc, ktorú poskytujeme je špecifická tým, že ide o chat-rozhovory prebiehajúce online. Komunikácia s klientom prostredníctvom chatu teda prebieha synchrónne – je plynulejšia a reakcie sú pohotovejšie a bezprostredné.

Hneď od začiatku fungovania našej poradne nás prekvapilo, v akej veľkej miere ľudia túto formu pomoci využívali. Veľmi rýchlo sme však v rámci našej praxe pochopili, že viesť s klientom pomáhajúci rozhovor prostredníctvom chatu nie je také jednoduché ako by sa zdalo, hoci obe strany sú online a zdá sa, že ide o „klasický rozhovor“ pomocou písaného slova. Postupne sme si začali vytvárať vlastné systémy práce a akési pravidlá internetovej pomáhajúcej komunikácie na chate. Dnes ich už máme v podobe, ktorú sme spracovali v príručke. Chceme totiž, aby sa pomoc prostredníctvom chat- rozhovorov na internete vykonávala efektívne a kvalitne naprieč všetkými inštitúciami či poradňami, ktoré ju poskytujú.

Veríme, že táto publikácia bude pre záujemcov užitočným materiálom v procese napĺňania štandardov kvality takto poskytovanej služby a naši klienti získajú bezpečie a garancie, že služba, ktorá im je poskytovaná, je kvalitná a môže byť prínosom pre ich život.

Táto príručka sa v prevažnej miere venuje základným procesom práce s klientom, ktoré máme overené tromi rokmi dennodennej praxe. Popisuje proces vedenia pomáhajúceho rozhovoru s klientom, ktorý tvorí základný nástroj pre efektívnu spoluprácu s klientom. Rovnako užitočným je sprostredkovanie následnej starostlivosti pre klientov, nakoľko si treba byť vedomým jasných limitov dištančného internetového poradenstva. Nezabúda ani na základné princípy krízovej intervencie, pretože poskytované služby dištančnou formou sú ľahko dostupné a často sa stávajú prvým miestom, kde klienti v krízových situáciách vyhľadávajú rýchlu pomoc. Internetové poradne využívajúce synchrónnu komunikáciu tak slúžia aj ako dostupná krízová linka pomoci.

Príručka je primárne určená pre pracovníkov internetových poradní, ktorí využívajú synchrónnu komunikáciu, prostredníctvom chat-rozhovorov. Záujemcom môže poslúžiť ako manuál pre poskytovanie tejto formy služieb pomoci, ale je vhodná i pre koordinátorov či vedúcich pracovníkov poradní, pre ktorých môže byť zdrojom užitočných rád, usmernení i nových pohľadov na spravovanie a skvalitňovanie internetovej poradne.

Príručka je rozdelená do dvanástich kapitol, ktoré poskytujú prierez informáciami od základných charakteristík dištančného poradenstva až po konkrétne spôsoby a procesy práce s klientom. Jednotlivé kapitoly predstavujú akúsi teoretickú základňu poznatkov, pričom každú stať uzatvárajú cvičenia a úlohy. Tie sú praktickým rozšírením obsahu danej kapitoly. Zahŕňajú otázky na zamyslenie, ktoré je možné položiť na rozprúdenie diskusie v skupine pracovníkov poradní, či podnietenie k úvahám o tématike, v konfrontácii so svojimi vlastnými postojmi a skúsenosťami z praxe. Následne sú čitateľovi ponúkané aktivity a cvičenia pre prácu v skupine a v závere je vždy tip na domácu úlohu, ktorá sa bezprostredne týka témy danej kapitoly a pomáha poradcovi nielen pri vlastnej sebareflexii, ale aj pri vytváraní si vlastných mechanizmov a pomôcok pre výkon svojej služby v rámci dištančného poradenstva.

V prípade záujmu o príručku nás kontaktujte na emailovej adrese ipcko@ipcko.sk.

Autori: Denisa Zlevská, Marek Madro, Jana Fibichová, Martina Gymerská, Katarína Vincová a Filip Hric

Príručku vydalo IPčko, Štúrova 3, 811 02 Bratislava

Počet strán: 77

Vydanie 1., 2015

ISBN 978-80-971933-0-0

© IPčko 2015

0

Nezaradené

Videla som video, ktoré ste tu pred pár dňami uverejnili o psychológii davu a tak som sa rozhodla napísať o mojej skúsenosti s nevypočítateľným davom.

Pred siedmymi rokmi som aj ja, ako asi veľa ľudí patrila k takým, ktorí sa v lete tešia hlavne na festivaly a podobné akcie. Ten rok sme nemohli vynechať akciu, kde celú noc na otvorenom priestranstve hrala skvelá hudba. S partiou sme sa tam veľmi tešili a plánovali ako sa tam dostaneme a ďalšie potrebné detaily. Chalani chceli aj niečo vypiť, no vedeli sme, že voľný vstup si organizátori budú chcieť vynahradiť drahým predajom jedla a nápojov. Tak sme sa dohodli, že si vezmeme po dve pivá a to nám bude stačiť. Konečne prišiel ten deň a my sme sa dočkali.

Prišli sme na miesto a už od brány sme počuli perfektnú hudbu z miesta, kde bol najbližší stage. To v nás vyvolalo ešte väčšiu eufóriu, takže sme vedeli, že skvelá nálada bude trvať celú noc. Prešli sme cez bránu a videli sme, že tam ako vždy bolo veľmi veľa ľudí. Obišli sme všetky stage a tam kde sa nám to najviac pozdávalo sme zastali, dohodli si miesto, kde sa stretneme, keby sme sa rozdelili a začali sme sa baviť a tancovať. Ako noc pokračovala, pomaly som sa chystala domov, pretože som ráno musela vstávať na brigádu. Rozlúčila som sa s ostatnými a úspešne odolávala prehováraniu môjho najlepšieho kamaráta, aby som ešte ostala, že sa vyspím, keď prídem po brigáde domov. Bolo mi ľúto, že odchádzam práve v tom najlepšom a ešte viac, keď ma tak neoblomne presviedčal, no s varovaním, aby si na seba dávali pozor sme s ďalším kamarátom vyrazili k autu a šli sme domov.

Keď som sa ráno zobudila, nálada po super večeri ešte trvala a ako pripomienka sa ozývala aj mierna svalovica po tancovaní.

Napísala som najlepšiemu kamarátovi, aby sa mi ozval, keď vstane, aby mi porozprával ako sa mali po tom, čo som odišla.Cez deň mi zazvonil telefón a na moje prekvapenie mi nevolal on, ale moja ďalšia kamarátka. Dvihla som jej a povedala mi, že ten kamarát je v nemocnici. Okamžite sa mi podlomili kolená a sadla som si na prázdne prepravky, ktoré sme mali v sklade. Spýtala som sa jej, čo sa mu stalo a ako na tom je.

Vraj, keď som odišla, dobrá nálada panovala ďalej a ďalej tancovali. Ona ešte s jednou kamarátkou na chvíľu odbehli na WC a keď sa vracali, videli, ako sa na mieste, kde smerovali blikala sanitka a vytváral sa tam hlúčik ľudí. Keď tam prišli, videli ako práve niekoho dávajú na nosítka.

Prišli bližšie a na nich ležal kamarát. Jeden chalan im povedal, že v zápale tanca nechtiac kamarát drgol do jedného z podnapitých chalanov, ktorí tancovali blízko nich. Ten ho od seba odsotil a kamarát spadol na zem. No kým sa stihol dostať znova na nohy, niekto iný pri zápale tancovania na neho šliapol a zlomil mu sánku. Okamžite mu volali sanitku a odniesli ho do nemocnice.

Po brigáde som šla za ním do nemocnice. Povedal, že mu ešte v noci zadrôtovali sánku a nejaký čas si tam ešte pobudne a potvrdil mi to, čo mi povedala kamarátka. Nechcel to nijak riešiť a aj rodičom povedal, že to bola nehoda. No obaja sme sa zhodli na tom, že pri podobných akciách sa už nebudeme nasilu tlačiť tam kde je najviac ľudí a radšej si to užijeme z bezpečnej vzdialenosti kde je trochu menej ľudí.

IPčkari, ďakujem vám za to, čo pre nás robíte.


Katka

0