Aj vám sa už niekedy stalo pri chatovaní s cudzím človekom, že vám rozumie viac, ako všetci okolo? Aj vám sa už stalo, že ste mu o sebe odhalili viac, ako iným? Že ste sami seba prekvapovali, že o sebe odhaľujete viac, ako pri ľuďoch, ktorých poznáte už veľa rokov? Prezradili ste mu aj niečo, čo nikto iný nevie?
Stáva sa to bežne a môže za to tzv. disinhibičný efekt, ktorý popísal profesor Suler z New Jersey. Dis-inhibičný efekt- tento divný výraz sa vŕta do našich chatov a online rozhovorov so známymi aj neznámymi. Je tam prítomný vždy do momentu, kým si ho neuvedomíme. Doteraz ste zrejme ani nevedeli, že existuje, tak asi ste si ho neuvedomovali. ? No on existuje a vie veľa vecí zrýchliť, falošne dáva pocit porozumenia a je to taký instantný otvárač tajomstiev. Dáva pocit bezpečia, anonymity, zbavuje nás zábran, rozpakov, s ním prekonávame nesmelosť a plachosť, s ním sme priamočiarejší a rýchlejší. ?
Internet je priestor obrovských možností. Čím ďalej, tým viac sme online, komunikujeme, varíme podľa googlu, rozhodujeme sa či fakt navštívime lekára. Vďaka netu plánujeme svadbu, oslavu, oznamujeme, že sme zasnubení a vo vzťahu, prípadne, že sme sa rozišli. Online platíme faktúry, nakupujeme,… Podľa obrovského výskumu EU KIDS ONLINE z minulého roka sa zdá, že náš život sa presúva do virtuality, no žijeme ho rovnako intenzívne a kvalitne. Zdá sa, že ten pán Disinhibičný (efekt) celkom zvládame.
Múdry profesor Suler opisuje online disinhbičný efekt ako niečo, čo odbúrava schopnosť regulovať naše správanie v kontakte s inými. Vo všeobecnosti rozlišuje „benígnu disinhibíciu“, vďaka ktorej je človek otvorenejší hovoriť o svojich myšlienkach, túžbach, snoch či obavách. Často sa spája tiež s veľkou láskavosťou a túžbou pomáhať iným. Je to taký super pocit, keď vidíme, že sa nám darí radiť kamošom a rozumieť im. Na druhej strane môže mať online disinhibícia aj tzv. toxickú formu. To znamená, že sú ľudia v prostredí internetu akoby „odtrhnutí“, odviazaní, správajú sa spôsobom, ktorý by si v reálnom živote nevedeli ani predstaviť. Občas sa prejavuje aj agresívnym a extrémnym správaním. Príkladom môžu byť nepríjemné komentáre a príspevky, hejty a podobne. Prakticky to znamená, že tiché, utiahnuté dievča na internete totálne zhejtuje prezidenta, či Matku Terezu.
Často sa na internete správame úplne inak, ako napr. v škole, doma pri rodinnom stolovaní, s kamošmi na lavičke v parku, či na ulici. V offline svete totiž naše správanie reguluje vina, úzkosť, hanba a napr. aj očakávané dodržiavanie pravidiel slušnosti. V online priestore je jednoduchšie byť takými, akými snívame, že raz budeme.
Samozrejme, že nie všetci, to online prežívame rovnako. Závisí to od sily našej osobnosti, no vo všeobecnosti platia veci a fakty, ktoré popisujem. Napr. niekto je veľmi otvorený, ľahko sa zdôveruje s čímkoľvek, iný zase natvrdo kontroluje všetko, čo z neho vyjde a niekto online oveľa jednoduchšie fantazíruje a skôr sa hrá na niekoho, kým nie je a len chce byť. Prejav disinhibičného efektu teda závisí od osobnosti jednotlivcov a od ich zrelosti vo vzťahoch.
Pozrime sa na prejavy disinhibičného efektu trochu bližšie – má totiž viacero faktorov.
Prvým z nich je vraj „anonymita“ – na sociálnych sieťach a rôznych stránkach sa často prihlasujeme len prostredníctvom mena, či e-mailovej adresy. Tá však o nás veľa nehovorí. Zároveň nadobúdame pocit, že nie sme tak ľahko dohľadateľní. Veľmi často podľahneme príležitosti (potrebe/nutkaniu ukázať sa v lepšom svetle), a aj keď máme 140kg, do svojich online profilov napíšeme, že máme 60 (kg). Jednoducho často padneme do pasce a trochu (trošičku) sa prikrášlime. Preto však neraz ľudia nechcú spájať offline a online svet. Majú pocit, že to, ako sa správajú online, vlastne vôbec nie sú oni, a teda nemajú prečo mať pocit viny, keď im niekto na takéto malé tajomstvo príde. Nie sme ochotní za svoje online profily niesť plnú zodpovednosť. No potom, ak sa rozhodneme prísť z online zoznamky na reálne stretnutie, nesie to so sebou svoje riziká. Online môžeme veľmi ľahko skĺznuť k tomu, že sa správame k druhým zle. Veď nikto nevie, že sme to my. Online môžeš byť, kým len chceš. Myslím, že aj online by sme sa mohli riadiť pravidlom „nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Byť kým len chceš- v realite to ide ťažšie. Tu by som povedal, nerob iným to, čo sám nechceš, aby niekto urobil tebe. Nikdy totiž neviete, na ktorej strane sa ocitnete vy. ?
Ďalší prejav online disinhibičného efektu je „neviditeľnosť“. Ľudia komunikujú v rôznych chatovacích miestnostiach či cez správy a cítia sa byť skrytí za svojim nickom. V bezpečnej vzdialenosti. V realite majú často obavy z toho, že ich prejav nie je dostatočný, že nevyzerajú dobre, alebo ich hlas nie je príjemný. Zároveň sa obávajú spätnej väzby prostredníctvom pohľadov, či už znudených, nahnevaných, súhlasných či nesúhlasných. To online samozrejme nejde. Na základe toho, aké sú bezprostredné reakcie okolia na to, čo naživo prezentujeme, vieme napr. nepríjemnú reakciu nejak upraviť a zareagovať podľa nej. Napr. použiť humor, usmiať sa, či zatváriť sa zahanbene a podobne. Ak však na to, čo sme napísali, reakciu nevidíme, môžeme voľnejšie a bezprostrednejšie hovoriť o tom, čo naozaj povedať chceme. Disinhibičný efekt dodáva odvahu dievčaťu, ktoré naživo nie je v pozornosti „alfa samcov“ chalanov zo školy, aby ho oslovilo a pozvalo na rande. Na nete to vie urobiť spôsobom, kde sa cíti bezpečne a menej sa obáva odmietnutia. Ak máme pocit, že sme neviditeľní, cítime sa prijemnejšie, voľnejšie a slobodnejšie vo vyjadrovaní toho, čo cítime, čo si myslíme. Vďaka tomuto napíšeme všetko tak, ako to prežívame. Tiež to so sebou prináša rôzne riziká, no zvážte sami. ?
Tretím faktorom disinhibičného efektu podľa profesora Sulera je „neutralizácia statusu“. Oblečenie, reč a postoj tela vytvárajú dominanciu nad inými. Vo virtualite mnoho týchto statusových znakov chýba. Ak niekoho považujeme za autoritu, často k nemu nehovoríme priamo zo strachu z odmietnutia a trestu. Online priestor však vytvára atmosféru rovnocennosti. Spolu s málo viditeľnými znakmi autority sa podriadeným ľahšie vyjadruje nesúhlas, ba správajú sa až neprimerane.
Ďalšia vec je veľmi vážna (aj sa tak volá) – solipsistická introjekcia – za vetami, slovami, smajlíkmi si automaticky vybavujeme predstavu nášho partnera v online komunikácii – kdesi v hlave sa nám vybaví jeho hlas, podoba… a pritom sme ho nikdy nevideli. Je to trochu pasca, pretože tieto predstavy sú spojené s našimi podvedome uloženými spomienkami, sú to prejavy našich túžob a očakávaní. Deje sa to nevedome, v našej fantázii. No a tá vie byť naozaj niekedy bujará.
Disociatívna predstavivosť je ďalším faktorom disinhibičného efektu pri online komunikácii. Hovorí o tom, že si myslíme, že notebook a internet môžeme len tak vypnúť a odísť. Napríklad, keď sťahujeme nelegálne filmy, hry a podobne, máme pocit, že veď to nijak nesúvisí s našim životom mimo netu ,a preto za to nechceme niesť zodpovednosť. Zodpovednosť online vnímame úplne rozdielne, ako v realite.
A konečne posledná je „asynchrónnosť“. Vraj ak online očakávame spätnú v
äzbu, viac o sebe odhalíme, keď vieme, že odpoveď príde neskôr. Čím neskôr očakávame reakciu, tým viac a úprimnejšie vraj napíšeme. Ešte tu platí niečo ako „udri a utekaj“. Ide jednoducho o to, že niečo online vyvediete, napíšete blbý komentár, alebo tak a jednoducho utečiete-zatvoríte notebook, vypnete techniku a už si nepočkáte na reakciu. Vlastne nikdy si ju nemusíte pozrieť a čeliť jej.
Čo k tomu ešte dodať ? Disinhibičný efekt je prítomný v každom chate. Vidí nás, číha na nás a čaká, kedy naň zabudneme. Jedna dobrá rada na záver: píšte a robte v online priestore len to, za čo by ste sa nehanbili naživo.
Držím palce!
Madro Marek
