Nezaradené

Sebapoškodzovanie na sociálnych sieťach

Hovorí sa, že mladí ľudia majú dnes neobmedzené možnosti.

Môžu slobodne cestovať, študovať, čo chcú a ako chcú a stačí prejsť prstom po smartfóne a vedia sa spojiť s ľuďmi iných kultúr kľudne aj na druhom konci sveta. Okrem prostredia domova, školy, rodiny či priateľov považujú za prirodzenú súčasť svojho života aj virtuálne prostredie internetu. Až 47% z nich je na internete členom nejakej komunity (Černá, Šmahel, 2009). Sociálne siete sú možnosťou, ako byť v kontakte so svojimi kamarátmi, spoznávať nových ľudí, komunikovať spolu napriek vzdialenosti, ktorá ich od seba delí. Okrem sociálneho kontaktu je internet možnosťou, kde nájsť množstvo informácií, či nájsť okamžitú pomoc.

Popri hľadaní možností, ako vyriešiť svoju často náročnú situáciu naraziav online priestore na rôzne svojpomocné skupiny. Členovia skupiny v nich riešia podobné náročné situácie a ťažkosti. Ide najmä o skupiny, v ktorých členovia bojujú so sebapoškodzujúcim správaním, či problémami príjmu potravy. O týchto skupinách píšeme aj v blogu o Aktívnom vyhľadávaní ohrozených mladých ľudí. Mladí človek tam neraz vstúpi s cieľom nájsť podporu, pomoc či niekoho skúsenejšieho. Ľudia v online komunitách hľadajú podporu a pomoc od niekoho, kto im je podobný. Ich hlavným zámerom je nájsť pomoc, zmeniť svoj život. Napriek tomu odbornú pomoc odmietajú.

Mladí ľudia v komunitách nechcú vyhľadať odborníkov. Majú pocit, že odborníci napriek teoretickým vedomostiam nemajú priamu skúsenosť a tak ich nebudú vedieť pochopiť a pomôcť im (Šmahel, Černá, 2009). Zahraničné výskumy však naznačujú, že až 44% príspevkov v skupinách, ktoré sa týkajú odbornej pomoci, sú pozitívne (Whitlock, Powers, Eckenrode, 2006). Tento rozdiel môže súvisieť s tabuizovaním problematiky sebapoškodzovania v našich krajinách. Mladí ľudia môžu získať dojem, že im nikto nerozumie (Šmahel, Černá, 2009). Zároveň, ak by vyhľadali odbornú pomoc, začali by sa líšiť od svojich „priateľov“ v komunite. Tento strach môže spôsobiť, že uprednostnia miesto, kde sa cítia byť prijatí pred získaním profesionálnej pomoci.

Neochotu vyhľadávať odbornú pomoc potvrdil aj náš výskum, ktorého cieľom bolo zistiť, či mladí ľudia vyhľadávajú odbornú pomoc v situáciách, keď prežívajú náročné situácie. Zistili sme, že napríklad pri myšlienkach na samovraždu by až 38 % nie len že nechcelo vyhľadať odbornú pomoc, ale o svojom prežívaní a pocitoch by nepovedali vôbec nikomu.

To, čo mladých ľudí drží tak pevne v týchto online skupinách, sú najmä akési bonusy, ktoré im členstvo v komunite dáva. Mnohí z tých, ktorí narazia na skupiny o sebapoškodzovaní alebo anorexii, sú vo svojom bežnom živote osamelí. Za svoje prežívanie a správanie sa často hanbia a boja sa odsúdenia od svojho okolia. Objavenie online komunity sa im môže zdať ako zázrak. Vidia, že vo svojom prežívaní a myšlienkach nie sú sami. Nikto ich za ne neodsudzuje, ba naopak, často za toto správanie získavajú obdiv, pochvalu, či podporu. Vďaka takto prívetivému prostrediu môžu konečne úprimne a naplno povedať, aké ťažké sú pre nich niektoré chvíle. Zároveň získavajú obrovskú podporu, ktorú by často vo svojom okolí nedostali ani za dlhší čas (Niwa, Mandrusiak, 2012).

V období dospievania a mladosti je veľmi dôležité mať svoje miesto, svoju partiu. Snažíme sa hľadať priateľov, s ktorými by sme zdieľali záujmy, mali ich dôveru a istotu. Mladí ľudia, ktorí majú obavy, že ich okolie odsúdi, majú len veľmi zriedka pocit, že niekam patria. Až online komunita je konečne tá, kde sa nemusí báť ukázať v pravom svetle. Keď takýto mladý chlapec, či dievča zažije pocit, že je súčasťou skupiny a identifikuje sa s ňou, len veľmi ťažko sa jej bude chcieť vzdať (Adler, Adler, 2008).

Pro-ana, pro-mia, alebo pro-sebaoškodzujúce (pro-self harm) skupiny majú svoje špecifiká. Napriek tomu, že mnohé z nich sú prístupné verejnosti a nie je problémom ich nájsť, mnohé si svojich členov vyberajú. Snažia sa mať medzi sebou len ľudí, ktorí súhlasia s ideou skupiny a jej pravidlami. Neraz sa stáva, že tieto skupiny majú priamo v úvode napísaný odkaz, ktorý má inak zmýšľajúcich členov upozorniť, že ich medzi sebou nechcú.

Komunity si udržujú nepomenovanú no pevnú hierarchiu svojich členov, každá takáto skupina má svoje pravidlá, s ktorými sa jej členovia z jadra komunity identifikujú. Aby to však bolo možné, musia jasne vyčleniť ľudí, ktorí do ich vnútornej skupiny nepatria. Prvou takouto skupinou sú tzv. „hateri“. Tí negatívne reagujú na akékoľvek statusy. Často sa vyjadrujú k správaniu členov skupiny s cieľom zraniť ich. Ďalšou skupinou sú jednotlivci, ktorí síce majú záujem byť členmi, ale o tomto type správania zatiaľ len uvažujú. Ich nerozhodnosť stiera presné hranice toho, čo znamená byť pro-sebapoškodzujúci. Zároveň nerozhodných považujú za tých, ktorí sa k takémuto správaniu uchyľujú nie pre ich prežívanie, ale ako módu, a to im nepríde dostatočné (Giles, 2006). Ak teda neprežívajú náročné chvíle, ale len chcú byť akoby „in“, nie sú vhodní na to, byť rovnocennými členmi. Vyčlenenie sa voči vonkajšej skupine zároveň vytvára a upevňuje vnútornú identitu skupiny. Práve táto skupinová identita predstavuje dôležitú súčasť života jej členov, ktorí sa s ňou len veľmi ťažko lúčia. Skupinová identita definuje jej hierarchické usporiadanie. V mnohých takýchto skupinách sú na „vrchole“ tí, ktorí takéto správanie striktne dodržujú. Podľa Gilesa (2006) bývajú v prípade Pro-ana komunít na vrchole tzv „pure-ana“. „Pure- ana“ alebo tiež „čistá ana“ dodržuje všetky predpísané pravidlá správania a snaží sa „žiť zo vzduchu“. Veľmi dôležitá je pre nich disciplína. Nasledujúcim členom sú pro- mia, u ktorých je disciplinovanosť o niečo slabšia. Ľudia, ktorí si o svojom sebapoškodzujúcom živote nie sú presvedčení, sa nachádzajú často na okraji týchto skupín.

Sebapoškodzujúce komunity majú dôležitú úlohu- vyjadrovať si vzájomnú podporu. Tú môžu členovia získavať prostredníctvom vzájomných interakcií. Jednou z možností je reagovať na príspevky umiestnené na „stene“. Medzi členmi zároveň prebiehajú rôzne rozhovory. Vzájomne si hľadajú blízkych priateľov, s ktorými sa spoločne povzbudzujú v dosahovaní cieľov. Neraz sa stáva, že jeden človek je súčasťou viacerých komunít, pričom mu každá poskytuje iné benefity. V jednej komunite hľadá podporu či povzbudenie, zatiaľ čo v druhej skupine vystupuje ako silný člen, ktorý ponúka svoje „rameno“ iným. Vďaka takto darovenej podpore spolučlenom, získava pocit dôležitosti a svojej hodnoty (Adler, Adler, 2008). Navyše, často ostávajú členmi skupiny aj po tom, ako sa im úspešne podarilo sebapoškodzujúce správanie zvládnuť (Niwa, Mandrusiak, 2012).

Ak navštívite takúto sebapoškodzujúcu komunitu hneď vás upúta obrovské množstvo zdieľaných postov, obrázkov, videí, či statusov s obsahom, ktorý sa nejakým spôsobom týka sebapoškodzujúceho správania. Typ a smerovanie skupiny vo veľkej miere závisia od „moderátorov“. Tými sú obvykle adminovia, ktorí rozhodujú o tom, ktoré príspevky budú, a naopak, nebudú zobrazené. Predstavujú tak dôležitý faktor pre ohrozenú skupinu (Niwa, Mandrusiak, 2012). V zahraničí sa do role adminov dostávajú aj samotní odborníci. Ich výhodou je, že vedia, čo je a nie je rizikové a vo vážnych prípadoch môžu presnejšie zasiahnuť (Whitlock, Lader, Conterio, 2007).

Vo všeobecnosti môžeme komunity rozdeliť podľa toho, aký typ obsahov vo svojich skupinách zdieľajú. V skupinách, ktoré podporujú sebapoškodzujúce správanie môžeme nájsť rôzne obrázky zranení, či možností, ako si ublížiť a osobných príbehov. Časté sú priame návody na to, ako si také či onaké zranenie spôsobiť, či ako jazvy utajiť pred najbližšími (Lewis et al, 2012). Naopak, skupiny, ktoré podporujú zotavenie sa z takéhoto správania, zdieľajú obvykle možnosti pomoci, či nádej. Nie je výnimkou, že sa tieto dva typy príspevkov stretávajú v jednej komunite. Napriek tomu, že oslovujú rovnakú cieľovú skupinu, až päťkrát viac reakcií a komentárov si spravidla získajú tie, ktoré podporujú ublíženie si, extrémne chudnutie a pod. (Choudhury, 2015). Tento jav sme si všimli aj počas online terénnej práce našej organizácie IPčko. Príspevky a komentáre týkajúce sa možnosti pomoci, či priamo odkazu na bezplatnú psychologickú internetovú poradňu pre mladých IPčko.sk boli bez väčších reakcií a konverzácia pokračovala v pôvodnej línii.

Štúdie, ktoré pozorovali správanie členov uzavretých online komunít zistili, že tí, ktorí zdieľali príspevky podporujúce zdravie, zdravý životný štýl, odbornú pomoc a nádej, svoje neskoršie príspevky zmenili. Pod vplyvom obrázkov a statusov sebaubližovania aj oni po čase zdieľali príspevky s podobným obsahom, a to bez rozdielu, či s takýmto správaním predtým skúsenosť mali, alebo nie (Yam -Tou et al, 2012). Tieto zistenia podporujú aj výsledky prieskumu viacerých zahraničných liniek pomoci, ktoré zisťovali, ako takéto obrázky ovplyvňujú mladých ľudí. Zistili, že až polovica mladých od 11 do 14 rokov a štvrtina mladých od 18 do 21 rokov po videní sebapoškodzujúceho obsahu, mala väčšiu chuť a myšlienky k sebaubližovaniu. Obrázky, fotky či videá jaziev, krvi a iného sebaubližovania spôsobili, že mladí ľudia boli ochotnejší si sami ublížiť. Možným vysvetlením je sociálno-kognitívna teória Alberta Banduru (2005). Podľa tejto teórie ľudia opakujú správanie, ktoré prináša nejaký úžitok. Ak napríklad zistia, že zdieľanie obrázka so sebapoškodzujúcim obsahom mu prinesie pozornosť iných ľudí a podporu, je pravdepodobné, že sa budú takto správať opakovane.

Zároveň, Kultivačná teória Gerbnera hovorí o tom, že prenikavé a opakujúce sa správy, ktoré jednotlivec vníma dlhšiu dobu, budú následne pôsobiť normatívne a môžu ovplyvniť správanie (Berzekowski, et al, 2010).

Obrázky jaziev, či extrémne chudých dievčat môžu následne členovia týchto komunít vnímať nie ako príznak závažnej poruchy, ale naopak ako normu správania. Ak je takéto správanie neraz až podmienkou k členstvu, predstavuje dôležitú charakteristiku. Pod vplyvom opakujúcich sa informácií a správ začnú mať pocit, že toto správanie je normálne a je to len iný životný štýl. Mladí ľudia tak často nie svojou vinou prestanú vnímať potrebu zvládnuť svoje ťažkosti, ale naopak sa v sebapoškodzujúcom správaní (ubližovaní sami sebe) utvrdzujú.

Mladí ľudia, ktorí sú členmi týchto skupín, konajú často možno pre väčšinu ľudí nepochopiteľným spôsobom. Toto správanie je však často reakciou a zvládacou stratégiou ťažkých situácii. Títo mladí ľudia si neraz prešli ublížením, násilím, depresiami, či znásilnením. Napriek tomu, že by chceli mať pohodový život ako ľudia okolo nich, nie je to pre nich jednoduché. Preto sa uchyľujú do skupín, kde získajú podporu a priateľstvá, no nie vyriešenie samotnej situácie.

Naši poradcovia na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk sa stretávajú s rôznymi náročnými témami, ktoré mladých ľudí trápia. Neraz k nám prichádzajú práve z rôznych fór, diskusií, či skupín, kde hľadajú riešenia na svoje prežívanie a životné situácie. Za 4 roky našej existencie sme ponúkli priestor asi 42 000 mladým. Rozprávali sme sa s nimi o vážnych témach depresie, samoty, úzkosti, strachu, ako aj problémoch vo vzťahoch či rodinách. Často sme s klientmi hľadali možnosti, ako prekonať nutkanie ublížiť si a zvládnuť náročné životné situácie adaptívnejším (vhodnejším – bezpečnejším) spôsobom.

Možnosťou, ako vstúpiť do kontaktu s týmito mladými ľuďmi je skrytá identita, na čo je anonymné prostredie internetu ideálne. Tým má odborník možnosť nebyť v pozícii nadradeného, ale vystupovať len ako „obyčajný návštevník“. Ak sa mu podarí získať si dôveru, môže skupinu mladých ľudí pozitívne ovplyvňovať (Lusková, Blinka, Šmahel, 2008). Preto, aby sa o možnosti dozvedelo čo najviac ľudí, vstupujú do virtuálneho priestoru komunít naši „online tereňáci“. Snažia sa získať dôveru tých, ktorí dôverujú len „svojim“. Ponúkajú im alternatívne možnosti, vďaka ktorým sa dokážu vymaniť z rizikového správania a nájsť iný – lepší, zdravší spôsob prežívania svojho života.

IPčko tím