Nezaradené

PESTROFAREBNÝ ŽIVOT V ODTIEŇOCH ŠEDEJ

Kto z nás je neustále šťastný?

Keď sa zobudí, keď je v práci či v škole, keď cestuje domov MHD-čkou?

Prekvapivo šťastne však na nás pôsobí nejeden bloger či Youtuber. PewDiePie, známy zahraničný YouTuber, pred pár dňami zverejnil video, v ktorom vyjadril svoj postoj k prehnanému a z jeho pohľadu až falošnému pozitivizmu, ktorý sa touto sociálnou sieťou šíri. Tzv. denné vlogy sú plné vtipných a zaujímavých zážitkov. Zdalo by sa, že hviezdy sociálnych sietí žijú vysnívaný život. No je to naozaj tak? Samotný PewDiePie prezrádza, že sú chvíle, keď je šťastný. Vie ale, že to znova bude „len fajn“. A je to tak v poriadku. Napokon, viete si predstaviť niekoho neustále šťastného?

Videá či fotky plné šťastia a zážitkov nenachádzame len na YouTube. Keď si pozrieme Facebook či Instagram, narazíme na super fotky našich priateľov z dovoleniek. Fotky z výletov plné zážitkov s priateľmi. Rodinné oslavy plné úsmevov. Fotky úspešne ukončených škôl. Svadby či prvé kroky detí. Rozprávka sociálnych sietí. Nevinný pozorovateľ všetko toto zdieľané šťastie sleduje popri svojom bežnom živote.

Podľa Kramera a jeho kolegov sa na sociálnej sieti vieme nakaziť emóciami. Tým pozitívnym alebo tým negatívnym, čo čítame a pozeráme. Ak sme vystavení neustálym pozitívnym statusom a fotkám, pravdepodobne nás to bude viesť k napísaniu podobného statusu. Naopak, ak vidíme negatívne statusy a fotky, je väčšia pravdepodobnosť, že nás to vtiahne do nahnevaných či smutných statusov. A to dokonca aj o niekoľko dní neskôr (Guillory et al, 2011).

Pri trávení času na PC však nesledujeme len život našich priateľov. Zaoberáme sa slovenským či svetovým dianím. A tu už celá pozitívnosť internetu končí. Čítame o prepadnutiach, o krádežiach a o pohromách, ktoré sa stali. V záplave negatívneho sa občas objaví milá správa o znížení cien či o neprekonateľnej ľudskosti človeka. Naše oči však len málokedy smerujú práve k tomu dobrému. Dobrým správam venujeme len krátky čas a radšej sa umárame čítaním o nešťastiach. Tie totiž pútajú našu pozornosť omnoho viac (Kramer, Guillory, Hancock, 2014).

Správy, informácie, fotky a najmä šokujúce titulky sa na nás valia zo všetkých strán. Sme zahltení šťastím a nešťastím sveta okolo nás. Vnímame extrémy, no náš bežný život má, ako sa zdá, len šedasté odtiene. Tento falošný pocit extrémne zaujímavých životov druhým neraz závidíme. Prečo sa nám však zdá byť náš život nudný?

Takmer každý z nás má tendenciu porovnávať sa. V úspechoch, v práci, v peknom novom aute či novom dome. Chceme, aby druhí vedeli, akého máme super priateľa. Chceme mať lepšie šaty ako kamarátka či vymakanejší počítač ako kamarát. A hoci sa tvárime, že nám je to jedno, neraz v kútiku duše tomu druhému závidíme.

Vytvoriť si pekný obraz o živote je omnoho jednoduchšie online ako v realite. Podľa Chou a Edge (2012) sa online môžeme prezentovať v lepšom svetle ako reálne. A práve tu naráža sociálne porovnávanie na prvé prekážky. Vogel s kolegami (2015) vo svojom výskume zistili, že tí, čo majú veľkú tendenciu porovnávať sa s inými, venujú omnoho viac úsilia využívaniu Facebooku. Investujú mnoho času do zdieľania svojho života v takom svetle, aby vyzeral lepšie ako život ich priateľov. Navyše, Haferkamp a Kramer (2011) zistili, že keď sa pozeráme na niekoho úspešného a atraktívneho, máme pocit, že my sme menej atraktívni a úspešní. Porovnávanie sa s upravenou prezentáciou našich priateľov znižuje naše sebahodnotenie, sebaúctu a podľa Vogela a kol. (2015) sa vie pohrať aj s našimi emóciami.

Vystavujeme sa online šťastiu iných. Čo to robí s nami a našim šťastím? Po vzhliadnutí všemožných fotiek a správ máme pocit, že náš život je obyčajný a fádny. Naozaj však v našom živote nie je nič zaujímavé?

Hedonistická adaptácia je proces, ktorý viac či menej vedome podstupuje každý z nás. Keď si predstavíme, že by sme vyhrali jackpot, hneď by sa nám v hlave vynárali obrázky nového domu, auta, dovolenky. Boli by sme presvedčení o tom, že výhra nám prinesie radosť a šťastie. A pravdepodobne by sme sa pri výhre aj naozaj tešili. Chceli by sme sa o to podeliť s rodinou i priateľmi. Ako dlho by však toto naše nadšenie trvalo? Týždeň? Dva? Mesiac?

Na všetko, čo sa deje v našom živote, si po istom čase zvykneme. Na novú školu, prácu, nového kolegu. Na dobré a zlé zmeny v živote sa však prispôsobujeme rozlične dlho. Keď sa nám v živote naskytne zmena, ktorá je veľmi príjemná a prináša nám radosť, vieme si na to veľmi rýchlo zvyknúť. Pozeráme do budúcna a za predchádzajúcim životom sa už obzrieme len málokedy, ak vôbec. Keďže nemáme s čím náš terajší super život porovnať, po nie dlhom čase sa z neho stane opäť ten bežný život (Baumeister et al, 2001).

Keď však do nášho života vstúpi smútok či nešťastie, naše myšlienky ostávajú v minulosti. Spomíname na to dobré čo bolo, čo nám chýba. A tak nám trvá omnoho dlhšie prispôsobiť sa tomu zlému či smutnému. To negatívne v našich životoch navyše vnímame viac a silnejšie, a preto tým o to viac trpí naše prežívanie a emócie.

Pozitívnych vecí zdieľaných v životoch našich priateľov je veľa. Navyše, naši priatelia majú spoločne mnoho životov a my len ten svoj. Neustále vnímame zážitky niekoho iného a to najmä tie dobré, s ktorými sa chce pochváliť. V tom našom však vnímame všetky jeho odtienky. Ak je však naše šťastie dlhodobo rovnaké, zabúdame naň. Vidíme ho len u tých druhých.

Aký je teda náš život?

Sme v ňom smutní, či veselí?

Život nie je neustále extrémne dobrý. A našťastie, pre mnohých z nás nie je ani neustále zlý.

Život je niečo medzitým, občas dobrý občas zlý. Naše každodenné šťastie je ukryté pod nánosom extrémnych zážitkov a správ. Tých druhých. Nám ostáva len „nezaujímavý“ pestrofarebný život.


Mgr. Veronika Kohútová