Nezaradené

Online diskusné fóra – čo s nimi?

Predstavte si „Cromaňonca“ z doby kamennej v dnešnom nákupnom centre. Ako by sa správal? Čo by vyvádzal?

A aký to má súvis s naším správaním v online priestore a v diskusných fórach?

Podľa Garryho Crawforda, profesora sociológie, sa dá povedať, že online svet je ako malé dieťa a my sa len snažíme naučiť s ním žiť a pracovať. Vychovávame svoje dieťa a zatiaľ sa len spolu s ním učíme, aké pravidlá správania v online svete sú vhodné, a čo do online sveta nepatrí.

Dnes sa snažíme orientovať v online svete a narábať s týmto malým dieťaťom, ktoré porodila ľudská šikovnosť. Predtým sme si po tisícky rokov stanovovali etiku a pravidlá správania, normy našej komunikácie a prenášali sme ich z generácie na generáciu. Na virtualitu bezpochyby tiež potrebujeme viacej času, aby sme s nou vedeli narábať čo najefektívnejšie. Potrebujeme sa učiť aj na vlastných chybách, či využiť to, čo sme sa za dlhý vývoj civilizácie naučili. Virtualita je čím ďalej, tým viac súčasťou života a to už aj v oblastiach, kde ju nečakáme. Je veľmi dobrý pomocník, no zároveň sa potýkame aj s našou ťarbavosťou a obavami ako s ňou narábať. Na mysli máme napr. diskusné fóra a emócie, ktoré sa nám pri tomto pojme vynoria.

Jednoduché aplikovanie našich bežných zažitých pravidiel do online sveta síce vyzerá fajn, no zároveň pozorujeme, že to vôbec nie je jednoduché a pre diskusné fóra sú typické kvantá hate-u a zosmiešňovania.

ANONYMITA

Americký profesor John Suler si všimol, že v online prostredí strácame zábrany voči iným a správame sa inak, ako by sme sa k nim správali pri reálnom kontakte. Popísal tzv. disinhibičný efekt, o ktorom sme písali veľa už v minulosti. V online priestore máme pocit, že nás nikto nevidí, nepočuje, nepozná a máme pocit, že nám nič nehrozí, nech povieme, či napíšeme čokoľvek. A tak si pokojne vybíjame zlosť alebo frustráciu a do „celého sveta“ kričíme svoje názory a postoje, alebo naše obavy, ktoré iný nazýva konšpiráciami. Tieto myšlienky tu boli vždy, no kedysi sme ich riešili pri pive s troma parťákmi, s ktorými sme si „ponadávali“ na všetko, čo nás hnevá. Pri pive máme podobný pocit ako pri online komunikácii, hoci nás naši pivní priatelia počujú naživo, no za náš „názor pri pive“ nám obvykle nič nehrozí. Anonymita je super vec, no online ju veľmi podceňujeme. Podvedome ju podla Sulera využívame vždy, dokonca na nás tento fenomén vplýva, aj keď vystupujeme verejne, online pod svojím menom. Anonymita prináša falošný pocit odvahy povedať komukoľvek čokoľvek nám napadne a nechávame na ňom, nech sa s tým vysporiada. Dokonca mu nechávame slobodu, nech si myslí čo chce, hlavne, že sme sa vyjadrili.

SOM V SKUPINE, SPRÁVAM SA AKO VÄČŠINA

Nielen porekadlo „kto s vlkmi žije, ten s vlkmi vyje“ ale aj svetoznámy psychológ LeBon si všimol, že aj z ľudí, ktorí sa správali kultivovane, slušne a podľa pravidiel, sa takmer v sekunde stanú úplne iní ľudia, len čo sa stanú súčasťou davu. Vo svojej teórii vysvetľuje, že akonáhle sa staneme súčasťou skupiny, normy správania, ktorým nás od malička učili, strácajú svoju moc. Ďalší významný psychológ Festinger zistil, že v skupine ľudí, prestávame vnímať seba. Prestávame byť zodpovední za svoje konanie, strácame prirodzené zábrany. Keď nám navyše „zlé správanie“ nemôžu dokázať, omnoho ľahšie opúšťame svoje postoje a morálne zábrany. Začíname sa správať tak, ako všetci okolo nás. V online diskusiách tak jednoducho nachádzame príležitosť si uľaviť, vypustiť paru a napísať názor, ktorý by sme nikdy nepovedali „z očí do očí“.

NEHÁDAME SA V DIALÓGU, PÍŠEME DLHÉ MONOLÓGY

V online diskusii sa stretávame mnohí. Prichádzame so svojimi názormi, postojmi, hnevom, frustráciou, rôznymi zážitkami, poznatkami, skúsenosťami, snahou zaujať. Máme očakávania – často také, že diskusia bude plná negatív a hnevu. Napriek tomu, že málokto (okrem trollov) chce začať alebo vstúpiť do hádky, niekedy to nevydržíme. Hovoríme si, že to predsa nemôžem nechať len tak, spontánne klikáme na „komentovať“ a píšeme svoj názor.

Kým napíšeme komentár, prejde minúta, možno viac. V tom čase máme „pokoj“, v ktorom nám nikto neskáče do reči, ako tomu neraz býva v bežnej diskusii tvárou v tvár. Píšeme monológ, v ktorom máme chvíľku času si premyslieť, čo píšeme a tiež aj čas na to, aby sa naše negatívne emócie zbierali a vybičovali ešte o niečo viac, než pred chvíľou.

Ak by sme takto reagovali naživo, k ničomu by sme nedospeli, lebo ak by sme chceli niečo povedať, alebo aby sme počuli toho druhého, potrebovali by sme sa najprv upokojiť a mať aspoň trošku pod kontrou aj naše emócie.

Pod vplyvom emócií často skĺzneme k tomu, že namiesto diskusie a počúvania, urážame, útočíme na druhých alebo píšeme nekonštruktívny a neraz až negatívny komentár. Je ale aj výnimka – je ňou tichá väčšina, ktorá svoj „pud“ reagovať, vďaka sebaregulácii potlačí a nezasiahne ani v situácii, keď sa deje krivda.

KTO JE TEN, NA KOHO KRIČÍME?

Z dobrého úmyslu slušnej online diskusie často vzniká slovná vojna s niekým, koho nepoznáme, nevieme ako vyzerá, koľko má rokov, či je to muž alebo žena. Človeka, ktorého nevidíme a nepoznáme, vnímame ako niečo abstraktné. Síce vieme, že nediskutujeme s robotom alebo počítačom, no keď druhého nevidíme pred sebou, menej si uvedomujeme, že je to citlivá ľudská bytosť, ktorej môžeme našim konaním ublížiť.

OSOBITNÁ SKUPINA – TROLLOVIA

Pozná ich asi každý, kto niekedy čítal nejakú diskusiu pod článkami, alebo blogmi. Tzv. trollovia prídu do diskusie, napíšu komentár, často ich napíšu mnoho. Človek sa občas až zamyslí, či to ten človek myslí naozaj vážne. Tie písmenka komentáru pôsobia neraz ako iskra, v už aj tak búrlivej diskusii.

Cítime, že hovorí nezmysel. Srdce nám hovorí, že mu musí niekto povedať, že to tak nie je. No s trollom sa nedá diskutovať. Čím trefnejší argument použijeme, tým horšia odozva príde. A prečo?

Pretože trollom nejde o pravdu. Ich cieľom je získať pozornosť. Aby ju získali, zastávajú často extrémne postoje a názory, píšu to, čo iní vnímajú ako provokáciu. Potrebujú získať svoje publikum a keď ho už získajú, potrebujú ho niečím „zabaviť“. Publikum predstavujeme my, ktorí sa im snažíme všemožne otvoriť oči a ukázať pravdu. Až keď toto publikum stratia a nikto ich nebude presviedčať, až keď si ich nikto nebude všímať, omrzí ich to. Toto fakt doporučujem.

MÔJ NÁZOR JE TEN PRAVÝ NÁZOR

Dnes už máme všetci takmer na všetko názor. Je to žiadúce, byť schopný sa ku všetkému vyjadriť. Náš názor si vytvárame vďaka všetkému čo sme zažili, počuli, čítali. Názory určitých skupín prijímame, zvnútorňujeme ich do nášho videnia sveta. Dá sa povedať, že preberáme identitu skupiny a tá sa tak stáva súčasťou našej vlastnej identity.


Našu vlastnú identitu si pozorne strážime. Niekedy agresívne, nenávistne voči iným identitám. V online svete hľadáme niekoho, kto má podobný názor, a vďaka neobmedzenému prísunu postojov, máme veľkú sancu, že niekoho, kto premýšľa podobne, nájdeme. Mnohé online diskusné imaginárne skupiny sa delia podľa názorových prúdov, ktoré nezmyselne na seba narážajú. Bijeme sa za názory našej skupiny neraz s takou vervou, že si nevšimneme, že aj tá druhá môže mať v niečom pravdu. Ani len sa nad tým nezamyslíme. Neraz skĺzneme k tomu, že sme voči druhým nepriateľskí a útoční už len z princípu.

NORMY V SKUPINE MENÍME JA, TY AJ ON

Online diskusie sú na to, aby sme v nich diskutovali. Máme slobodu názoru a každý môže vyjadriť ten svoj. Niektorý sa nám páči viac, iný menej a pri niektorom sa nám ježia vlasy na hlave. Tak, ako je v poriadku svoje názory vyjadrovať, rovnako môžeme s názormi iných nesúhlasiť a dať to najavo. Dôležitý však je spôsob.

Tu práve začína začarovaný kruh online diskusných fór a diskusií. Vyjadrujeme svoje názory, no často nešťastnou a nevhodnou formou. Využívame rôzne „skratky“ (napríklad nadávky), urážame, zosmiešňujeme kohokoľvek, kto má iný názor, nadávame na všetko a všetkých. To, aké je to pre tých druhých, nás nezaujíma.

Dvom nemeckým psychologičkám Leonie Rosner a Nicole Kramer to nedalo a chceli zistiť, čo stojí za nenávistnými komentármi na sociálnych sieťach. Zamerali sa práve na skupinové normy správania a anonymitu sociálnych sietí. Zistili, že samotná anonymita nemôže za vsetko. Nenávistné komentáre sa objavujú aj vtedy, keď máme vlastné meno zverejnené.

Dôležité však podľa nich bolo, aké normy správania sa v online diskusných fórach vytvorili. Keď prevládala väčšina nenávistných (nepríjemných) komentárov, ďalší komentujúci nemal dôvod, prečo nenapísať ďalší podobný (nenávistný) komentár. V diskusii, kde však bolo viac kultivovanej diskusie, bolo náročnejšie narušiť tento pokojný priebeh nejakým hate-om.

Ak dovolíme, aby na diskusnom fóre boli osobné ataky, vysielame správu, že je to pre nás akceptovateľné správanie. Ak budeme vytvárať rešpektujúcu a slušnú diskusiu, ukážeme že normálna a akceptovaná je práve slušnosť.

VÄČŠINA MÔŽE ZA TO, AKÁ DISKUSIA JE

Keď si otvoríme diskusiu k článku, neraz už vopred očakávame, že sa tam budú nachádzať nadávky, nepriateľstvo, hnev, sarkazmus, hate. Ticho na to pozeráme. Niektorí sa možno zabavíme, iných to nahnevá, no väčšina mlčí. Na sociálnych sieťach, v prostredí anonymity, sa hádajú ľudia s rozdielnymi názormi. Ich jazyk je však často rovnaký. Pretkaný hnevom, agresiou, nepríjemnými slovami.

Za to, ako vyzerajú diskusné fóra môžeme my sami. Písaním hnevlivých komentárov, či nezáujmom a mlčaním. Môžeme to ale zmeniť. Nie však pravidlami, ktoré sa dajú porušiť, ale vlastným, pokojným, citlivým a vľúdnym komentovaním. Zmeňme náš jazyk, jazyk priateľov a zmeníme jazyk celej skupiny a celého diskusného fóra.

Lebo ako hovorí Graham Jones najlepším spôsobom ako zvládnuť online negatívne správanie je neakceptovať ho.

AKO TO MÔŽEME NEAKCEPTOVAŤ?

Profesorka Myiah Hutchens premýšľa nad spôsobmi, akými je možné dosiahnuť slušné a pokojné online diskusie. Ako jednu z možností vníma zvýšenie kontroly v online fórach, kde by boli agresívne komentáre priamo vymazávané. Poukazuje však na fakt, že takáto silná kontrola môže ešte zvýšiť agresivitu ľudí. Nahlasovanie a vymazávanie nenávistných komentárov, preto nie je najefektívnejšou stratégiou boja proti online hate-u.

Ako ďalšiu možnosť vníma označovanie a nahlasovanie nevhodného obsahu. Je však obozretná, pričom si uvedomuje, že nahlasovanie komentárov môže viesť k tomu, že sa budú diskutujúci „zbavovať“ komentárov s opačným názorom, napriek tomu, že boli napísané slušne. Môžeme tak ľahko skĺznuť k tomu, že z diskusie sa stratí princíp demokracie postojov.

Pri snahách o zmenu našich diskusných fór musíme byť preto obozretní a snažiť sa nielen o vymazanie komentárov, ale najmä o zmenu celého diskusného prostredia a noriem správania, ktoré v online priestore akceptujeme. Zdá sa, že to je na dlhé lakte, no asi nám neostáva nič iné, len si dopriať čas a naučiť sa, čo sú tie najlepšie spôsoby regulácie haterov a trollov.

NENECHAJME TO LEN TAK

Na Slovensku sa rozvíja fantastická online komunita #somtu, ktorá nechce mlčať.
Chce zmeniť povahu facebookových diskusií na aké sme si zvykli. Nasleduje úspešné iniciatívy, ktoré sa snažia zatočiť s online hate-om vo svete. Cieľom skupiny je hladať a vykonávať konkrétne kroky, aby sa naše online správanie zmenilo. Prinášajú komentáre v rôznych diskusiách a obohacujú ich o trefné argumenty – slušnou a citlivou formou. Každý svojou trochou prispieva ku veľkej zmene – ku zmene noriem a pravidiel v online diskusiách, ktoré je potrebné zlepšiť.

Chceš prispieť aj ty svojim slovom, svojim nemlčaním?

Pridaj sa. Pomôž nám naučiť návštevníkov „z doby kamennej“ čo najskôr slušne a tolerantne diskutovať v našich internetoch.

My z IPčka tiež pomáhame tejto komunite, pretože sme presvedčení, že je to potrebné a toto je správna cesta. Nemlčať, ale slušne, s úctou a rešpektom ku individualite komunikovať s inými.

[alert style=“warning“]Naše skúsenosti s vyššie popísanou teóriou:
Klienti našej internetovej poradne IPčko.sk sú často mladí ľudia, ktorí nevidia perspektívu života. Chcú ho zmeniť k lepšiemu, no nie sú ochotní investovať svoju energiu a čas. Chcú všetko teraz a hneď. Rovnako často pristupujú k hodnotám a postojom. Z médií sa na nich valí množstvo správ o veciach, ktoré nie sú ideálne. Pri množstve informácii nemajú možnosť, silu a chuť nad nimi kriticky premýšľať. Doba je nastavená na rýchle reakcie a riešenia a mladí sú nútení vytvoriť si názor – hneď. Pridať sa na jednu, alebo druhú stranu,… Keďže si názor nestihli vytvoriť, preberajú ho od iných, ktorí vystupujú isto, sebavedomo. Hľadajú únik z toho, čo ich hnevá a frustruje. Mladí majú pocit, že treba nájsť rýchle a účinné riešenie a tak sa pridávajú k názorom, ktoré im tieto rýchle riešenia ponúkajú.

Keď sa stretnú s inakosťou v akomkoľvek smere, či názore, konajú často rýchlo, neuvážene. Aby ochránili svoj názor, správajú sa dominantne voči tým, ktorí sú iní, či len vyzerajú inak. Pri našej práci s mladými si stále viac všímame začínajúce prejavy intolerancie a presvedčenia, že sú niečo viac ako tí iní. V skupinách s extrémistickými netolerantnými názormi zároveň získavajú pocit, že konečne niekam patria. Že s niekým zdieľajú rovnaké názory, hoc len na istú časť problému. Mladí ľudia do extrémistických skupín často vstupujú s cieľom mať priateľov, miesto, kam patria, či ako náhradu vlastnej nefunkčnej rodiny a samotné radikálne názory prijímajú pod vplyvom skupiny.

Z našich skúseností internetovej poradne IPčko vieme, že online komunity sú možnosťou, ako kontakt a pocit skupinovej identity získať. V online skupine získavajú podporu a možnosť komunikovať. Navyše, ak im skupina podsúva jednostranné názory, omnoho jednoduchšie ich prijíma za svoju pravdu a vyčleňuje sa voči opačným názorom. Skúsenosti našej poradne IPčko.sk nasvedčujú tomu, že mladí ľudia potrebujú niekoho, s kým by sa mohli rozprávať, hľadať hodnoty a presvedčenia, ku ktorým sa oplatí pripojiť. Niekoho, s kým by mohli hľadať riešenia svojej frustrácie, hnevu a traumy, ktorá v negatívnom smere ovplyvňuje ich život, no často o takejto možnosti nevedia a najmä sa chcú zabávať.

Veľmi skoro, po spustení našich služieb pomoci na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk, sme zistili, že sa na nás obracajú najmä mladí ľudia z rôznych diskusných fór, či skupín na sociálnych sieťach. Preto sme v minulých rokoch pilotne vyskúšali projekt Online terénnej práce. Často sme pri komunikácii s mladými na internete narážali na online komunity, diskusné fóra a skupiny s množstvom negatívneho agresívneho obsahu kde sa mladí navzájom „hate-ovali“, ponižovali a často navádzali na deštruktívne konanie. Svojimi slovami si navzájom veľmi ubližovali, hoci mnohí mladí si pôvodne do týchto skupín a fór prišli pre pomoc. Naša skupina online tereňákov chce na týchto miestach poskytovať jazykom online komunity pomáhajúci pohľad, ktorý vyvažuje negatívne slová a označenia, prinášať pochopenie, podporu a odbornú pomoc.

Okrem prinášania pomáhajúceho obsahu a ponúkania pomoci mladým, ktorých trápia rôzne ťažkosti, prinášame tolerantný, rešpektujúci názor bez predsudkov, aby sme tak vyvážili a dúfame, aj prevážili nenávistné a netolerantné komentáre na diskusných fórach.  Z našich minulých skúseností vieme, že sa z agresívneho obsahu, výsmechu a „hate-u“ často podarilo negatívne prejavy utlmiť a vytvoriť atmosféru podpory.[/alert]

Veľmi dobrý návod na etiketu v online diskusných fórach ponúka aj TOURO COLLEGE. Jemne sme ich upravili, verím, že budú inšpiráciou.

Teraz potrebujeme už len jedno, odvahu niektoré z návrhov vyskúšať.

Držím palce.

Madro Marek, psychológ