Nezaradené

Nádej

Túto báseň som napísala krátko po začatí terapie. Keď som začínala chápať, že je lepšie cítiť bolesť ako nič. Keď som prišla na to, že to nie ja som vinná. Ale potrebovala som k tomu niekoho, kto by vedel, čo sa vôbec deje a opravil moje iracionálne videnie seba a sveta. Boli časy, kedy som kvôli všetkému tomu sebaobviňovaniu veľmi pila 🙁 Som rada, že Ipčko dnes dokáže byť tu pre mladých, aby so svojimi trápeniami nezostali sami a prechádzali životom, dúfam, o čosi ľahšie.

Čierna
Keby Slnko mohlo rozpovedať ten príbeh plačlivý,
keď srdce zvieralo mi ohňom pálčivým,
nebo by sa zatiahlo a zostala by tma,
nejeden povzdychol by si: tak to už chodieva.
Poznáš ten pocit, keď nikto ti nepomôže,
keď nikto ti nič dobré nepovie,
keď všade kam sa pohneš klopíš zrak
a vidíš sa ako ostatných sluha, nie kamarát.
Keď najlepšie je využiť a zahodiť,
oklamať, podrobiť sa túžbe, zabaliť.
Keď tričko tvoje pozná len čierne odtiene
a chceš sa dívať na svet spod zeme.
Netušíš čo odohráva sa mi hlave,
obrovská búrka, myšlienky zamotané.
Nechápeš, čo znamená roky necítiť,
vracať sa stále späť a až potom pocítiť,
no nie lásku, nehu či slobodnú vôľu,
len dušu detskú bolesťou pošliapanú.
Už vzduch v pľúcach nie je radosť mať.
Stále častejšie chceš mať rokov štyridsať,
vytrhnúť sa z pazúrov svojej bezmocnosti,
nespovedať sa samej sebe, nikomu zo zlosti,
čo v tebe hučí ako vodopád skál,
kiežby vtedy niekto povedal,
že nie je všetko len moja vina,
a žiaľ neutápa sa v pohári vína,
že nie som iná pretože iný je každý,
že milovať a plakať môžeš navždy.