Nezaradené

Cukríky, masky, internet

Ujo Diener s kolegami urobili kedysi experiment o Halloweene, ktorý v kontexte nášho správania v online svete prináša zaujímavé zistenia.

Decká v Amerike, ktoré počas tohto divného sviatku chodili v kostýmoch po domácnostiach, boli pri rozdávaní cukríkov úspešnejšie, ak chodili v skupinách a mali masku, vďaka ktorej ich nebolo možné spoznať. Často sa stávalo, že namiesto jedného cukríka, si od hostiteľov vzali pokojne aj za hrsť. Deti, ktoré mali kostým, ale napriek tomu ich hneď mohli spoznať a ešte k tomu chodili samé, nemali odvahu vziať si viac ako jeden cukrík

Z toho vyplýva, že ak sa cítime anonymný (napr. máme masku), naša odvaha rastie. Tento fenomén platí aj na internete. Písal som o tom blog minule. Spoločensky akceptované (slušné) správanie je teda ohrozené, ak použijeme nejakú masku.

Minule som používal odborné slová. Asi preto, aby som vyzeral múdrejšie. Tiež som si nasadil masku a keď to fungovalo minule, použijem túto fintu aj teraz. Festinger, Pepitoned, Newcomb (1952) predpokladajú, že za týmto správaním stojí deindividuácia. Vďaka nej strácame pojem vlastnej identity a jedinečnosti a stávame sa akoby len súčasťou skupiny. Podľa spomínaných autorov sa vyskytuje za podmienok, že sme súčasťou skupiny, sme v nej anonymní a zodpovednosť zdieľame s ostatnými členmi skupiny.

Keď sa nachádzame v skupine ľudí, stávame sa menej viditeľnými. Anonymita spôsobuje, že sme menej obozretní, viac sa spoliehame na iných, viac im dôverujeme a menej si uvedomujeme, ako sa naše správanie dotýka iných, či ohrozuje nás samých. Kugihara (2001) zistil, že čím väčšia je skupina, tým máme väčší pocit anonymity, a o to viac antisociálne (neslušne) sa správame.

Prečo o tom píšem a ako to súvisí s internetom?
Pri chatovaní a prezeraní webov sme ZA obrazovkou svojho mobilu alebo monitoru. Napriek tomu, že sedíme osamote, sme zároveň v dave chatujúcich ľudí, ktorí za svojimi obrazovkami robia to isté čo my. Sú online v rovnakom priestore, kde môžeme identifikovať tie isté charakteristiky ako pri deindividuácii. Online sme anonymne, súčasťou skupiny všetkých, čo robia to isté, a s ktorými sa delíme o zodpovednosť. No sme normálne zakrytí maskou technológie, cez ktorú sa v tejto online komunitu zdieľame.

Na nete sme schovaní pod našim nickom, prezývkou, našou najlepšou fotkou, či profilom, aký si len sami vytvoríme v snahe zaujať. O tom, prečo to takto robíme, už bolo tiež na tomto webe popísané v predošlých blogoch. Neraz to vyzerá, akoby sme si dávali na seba masku, podobne ako deti v americkom halloweenskom experimente. Zakrývame sa maskou anonymity a neviditeľnosti a máme pocit, že môžeme takmer čokoľvek. Strácame zábrany a normy správania počujeme už len niekde v pozadí. Naopak, odvaha na nás kričí zo všetkých strán: „Urob to. Nemáš sa čoho báť. Nikto Ťa nevidí. Kašli na pravidlá. Aj iní ich porušujú.“ Pri miliónoch webov som zažil takúto pascu. Až v poslednej chvíli som sa zamyslel nad tým, prečo to vôbec robím.

Anonymita v nás podporuje disinhibíciu. Vo virtualite sa stávame smelí a odvážni. Douglas a McGarty (2001) zistili, že tí, ktorí nezverejnia svoju identitu, majú tendenciu správať sa výbušnejšie. Posielajú nepríjemné správy plné hnevu. A rovnako hostilným (po slovensky je to ako??? :)) spôsobom komunikujú v chatových miestnostiach, ako aj pri písaní súkromných správ. A zase Chiou (2006) sa vo svojom výskume zameral na online správanie mladých ľudí od 13 do 26 rokov. Zistil, že najmä chlapci boli otvorenejší k vymieňaniu a zdieľaniu sexuálnych obsahov, ak vedeli, že majú online skrytú identitu. Disinhibícia a strata vlastnej identity (deindividuácia) vedú k menšiemu nasledovaniu pravidiel či noriem slušného a primeraného správania a neraz vedú až k sociálne neakceptovateľnému správaniu. Čiže bacha, internet je nebezpečná zbraň :).

Ako veľmi je naše správanie v online priestore neakceptovateľné,  si málokedy uvedomujeme. Aj v bežnej komunikácii neraz utrúsime poznámku na kolegu a urobíme si na jeho účet srandu. Medzi sebou si občas vylejeme svoj hnev. Keď však rovnako konáme online, z trocha ž štyroch ľudí, ktorí našu poznámku (napr. v statuse na facebooku) zaregistrujú, sa stávajú desiatky či stovky ľudí, ktorí majú na Tvoje statusy šťastie.

Náš humor, ktorý bol predtým určený najmä kamamošom s rovnakým vkusom, sa ľahko dostane k širším priateľom, rodine, kolegom, pokojne aj k šéfovi. Na prvý pohľad nevinné správanie má dosah, ktorý sa nám, v konečnom dôsledku, nemusí páčiť. Príkladov, ako to dopadlo so statusmi, sú milióny.

Rovnako, ako nám príde nevinné o niekom niečo napísať, či si z niekoho urobiť vtip, nám len ako nevinné porušenie nejakého pravidla pripadá aj kyberšikana, či kradnutie online filmov a hudby. Máme pocit, že ostatní robia to isté, prečo by sme nemohli aj my. Prečo by som sa nemohol pridať do skupiny tých, čo využívajú internet tak, ako chcú? Vlastne, kto ma vidí? A prečo by som nemohol?… Online deindividuácia totiž môže fakt ublížiť. Zvyšuje agresiu, podporuje násilie a dodáva odvahu k veciam, ktoré by sme inak neurobili. Občas nám to môže uletieť tak, že to môže skončiť ako trestný čin.

Držím palce, dávajme bacha na to, aby sme niečo neprepískli len preto, že sme sa nechali uniesť. Buďme k sebe dobrí a skúsme odložiť masky.

Platí to aj online a aj offline.

A namiesto Halloweenu buďme radšej naozaj s tými, ktorých máme radi. Možno tak získame viac, ako cukríky 🙂

Marek Madro