Nezaradené

Vidíš  prax v psychólogii tak ako vidí dieťa pred narodením život po pôrode? 

Si zvedavý a nevieš sa dočkať stretnutia s naozajstným svetom? Veľa sa oň zaujímaš, počúvaš o ňom od svojho okolia a kopeš nôžkami, lebo chceš nové informácie a podnety z ozajstného  psychologického sveta? 

Cez steny “Tvojej” pohodlnej maternice Ti plodová voda  do ešte nie úplne vyvinutých psychologických uší donáša, že už po škole by si mal mať prax?

Všetci Tvoji kamoši z iných odborov stážujú a Ty sa pýtaš, “Kde v psychológii sa dá stážovať alebo získať prax?” A len ťažko sa Ti získava odpoveď? 

No… kamoš v prenatálnom štádiu, máme pre Teba spôsob, akým sa môžeš ako psychológ narodiť do sveta! 

A Ty, čo už vieš dávno chodiť, nesmúť, prosím Ťa!
Chceme Ťa tiež! A všetkými 10-tymi!

Veríme, že Ťa predsa len ešte niečo naučiť môžeme (keďže už vieš chodiť, možno skákať? 🙂

A tešíme sa, že Ty naučíš niečo nás, bez ohľadu na to, či si sa už narodil alebo na svoj pôrod ešte len čakáš!




A čo sa to spolu budeme učiť, hľadať, objavovať, ochutnávať?


– celý veľký svet, v ktorom sa pomáha ľuďom – najmä mladým od cca 12 do 30 (neodmietneme ale ani 10-ročného chalana a babu alebo ich rodičov) 

– celé to budeš robiť na diaľku- dištančne,  to znamená z domu, intráku, od frajera, babky (ak má internet) a keď už sa bavíme o svete psychólogie, budeš sa učiť poradenstvo… aby to bola väčšia sranda, tak prostredníctvom chatu. 

– vieme, že Ti záleží na kamošoch, preto u nás nie si sám, ale v partii fajn ľudí, tiež psychológov alebo sociálnych pracovníkov, ktorí sa radi učia a objavujú a niektorí už aj čo-to vedia a sú ochotní podeliť sa o to s Tebou. 



Ponúkame Ti možnosť učiť sa chodiť v oblasti dobrovoľníctva, v ktorej naše občianske združenie poskytuje pomoc mladým ľuďom a deťom v krízových situáciách. Kráčame s nimi najmä vo virtuálnom priestore na našej Internetovej poradni pre mladých IPčko.sk. Pristupujeme k nim profesionálne, ale hlavne ľudsky a s otvoreným srdcom. Cesta poradcu nie je jednoduchá, ale ver, že stojí za to! Denne sme svedkami, ako sa mladí vďaka našej práci môžu s novou nádejou pohnúť ďalej smerom k lepším zajtrajškom. 

IPčko.sk funguje už od roku 2012 a za ten čas sme pomáhali mladým ľuďom už viac ako 75 000- krát! 

Poskytujeme chatové a e-mailové  poradenstvo, realizujeme aj  projekt na sociálnych sieťach a diskusných fórach, ktorý voláme „online terén“.

Teraz hľadáme nových kolegov do online chatovej poradne. Tu sa na nás obracajú mladí ľudia, ktorých spája zúfalstvo, samota, depresia, často prežili traumu, riešia vzťahové problémy, sebapoškodzujú sa, niektorých prenasledujú myšlienky na smrť.

Práca s klientmi na internetovej poradni je fakt náročná. No je krásna, pretože často sme svedkami zázrakov a vďaka šikovným expertom, s ktorými IPčko spolupracuje a priateľskému spôsobu práce, je aj veľmi efektívna.

Pôjde Ti to, ak máš… 
– odvahu kráčať do výnimočných častí psychologického sveta- tam, kde mladí pomáhajú mladým progresívne, moderne a cez internet 

– a hlavne, chuť im pomáhať 

– snahu hľadať originalitu v každom jednom príbehu mladého človeka

– otvorené oči, ktorými vidíš krásu v rozličných cestách mladých

– láskavosť

– elán robiť veci celým srdcom

– inšpiráciu pre iných

– chuť stále objavovať a zlepšovať sa 

– priateľskosť

IPčkar/ka má otvorené oči, ktorými je ochotný pozrieť sa do životov druhých a hľadať v nich bezpečné miesta, kde sa im páči, kde sa chcú v pokoji “hrať,” hľadať si tam kamošov a učiť sa nové veci.

IPčkar/ka im pomáha objavovať aj to, čo už vedia a zdokonaľovať sa v tom. Ukazuje im, v čom je život pekný a ako si ho môžu užiť. Pomáha im, berie ich takých, akí sú, bez odsúdenia a je kamarátsky. Chce stále makať aj sám na sebe, hľadá svoje talenty a to, ako ich môže využiť. Ak niečo nevie, nemá problém vypýtať si radu od kolegov a ak má sám ťažkú chvíľku, je pre neho OK požiadať o podporu a pomoc.

Vie pracovať sám, ale v tíme ho to baví tiež a kooperatívnej hre sa teší, lebo spolupracuje rád. 

Ako IPčkar/ka budeš uplatňovať svoje schopnosti  prostredníctvom chatového poradenstva na internete. Popri tom sa neustále budeš učiť, ako to  robiť lepšie a efektívnejšie. Svoju prácu budeš robiť  doma v zhode s dobrovoľníckou zmluvou a etickým kódexom.

Potrebujeme, aby si bol…

• študent min. Bc. ročníka v odboroch psychológia, sociálna práca alebo sociálne služby a poradenstvo

Keďže slovo “musíš” sa u nás nemusí, zapadneš medzi nás, ak máš… 

• záujem o prácu s mládežou v prijímajúcej atmosfére

• profesionálny prístup

• ochotu vzdelávať sa

• schopnosť sebareflexie

• empatiu, trpezlivosť, otvorenosť

• cit pre zodpovednosť


Akým pôsobom Ti budeme asistovať pri narodení sa do naozajstného sveta psychológie alebo Ťa sprevádzať v objavovaní jeho ďalších zákutí? 

možnosťou získať neopakovateľné skúsenosti

⁃praxou v poradenskej oblasti

⁃pravidelnou expertnou supervíziou

akreditovaným vzdelávaním v dištančnom poradenstve

inými špecializovanými vzdelávaniami 

certifikátmi o úspešne absolvovaných vzdelávaniach

pravidelnými konzultáciami so skúsenejšími kolegami

podporujúcim a priateľským tímom mladých odborníkov

 

Chceš sa k nám pridať?

Podeľ sa s nami o to, ako si predstavuješ psychológa, ktorý iným skutočne efektívne pomáha . Povedz nám o svojej predstave vo video eseji (za ktorú získaš body navyše oproti bežnej písanej eseji v rozsahu max. 2x A4) na tému: 

“Toto je psychólog, ktorý naozaj pomáha!”

V eseji nám odpovedz na tieto otázky: 

Ako si predstavuješ efektívnu pomoc iným? 

Ako si predstavuješ psychológa, ktorý ju iným môže poskytnúť? 

Akú “výbavu” (spôsob, metody, nástroje, vlastnosti) potrebuje na to, aby ju poskytoval? 

Ako sa Ty k takémuto psychológovi približuješ? 

Čo ešte potrebuješ urobiť a získať pre to, aby si sa ním skutočne stal (tým nemyslíme len vzdelanie :)? 

Ako svojou doterajšou “výbavou” psychológa i človeka obohatíš IPčko a IPčkarov? 

Čo Ti môže stáť v ceste, na ktorej sa máš stať super psychológom? 

Aké nástrahy Ťa môžu čakať vo svete IPčka? Čoho sa obávaš? 

Vyplň prihlasovací formulár. Prilož k nemu vypracovanú (video)esej.

Vyplniť ho musíš do 30.9. 2018.

S jeho vyplnením si nedávaj na čas, čím skôr nám ho odošleš, tým lepšie.

Buď pripravený/á na ďalšie inštrukcie. Výber nových poradcov prebieha vo viacerých kolách. To znamená, že od nás môžeš najneskôr 1.10. očakávať e-mail, v ktorom Ťa pozveme do ďalšieho kola. To bude pozostávať zo splnenia “rýchlej domácej úlohy”, ktorej podrobnosti Ti vysvetlíme v e-maili. Pre istotu si občas skontroluj zložku “spam” vo svojej e-mailovej schránke. Naše e-maily tam zvyčajne nezablúdia, ale nikdy nevieš.



Počkaj si na rozhodnutie, ktorým Ťa informujeme, či sa staneš poradcom IPčka. O našom rozhodnutí Ti dáme vedieť po skončení všetkých kôl náboru. Malo by to byť 8. októbra. V tomto termíne už budeme rozhodnutí, kto obohatí náš tím a každý prihlásený by mal vedieť, či bol prijatý alebo nie. V prípade, že sa staneš jedným/jednou z nás, oznámime Ti termíny akreditovaných vzdelávaní.

Ako si sa rozhodol/ rozhodla?

Chceš sa stať poradcom Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk?

Klikli na PRIHLASUJEM SA a vyplň prihlasovací formulár.




Tešíme sa na Teba!

Tím IPčko

0

Nezaradené

Správna rada občianskeho zruženia IPčko sa 17.8.2018 na svojom zasadaní rozhodla prijať rezignáciu súčasného riaditeľa – štatutárneho zástupcu občianskeho združenia p. PhDr. Mareka Madra ku dňu 22.8.2018 z dôvodu zabezpečenia rozvoja organizácie v oblasti transparentnosti a dôveryhodnosti. 

Správna rada si je vedomá, že písomnej rezignácii dr. Madra z funkcie riaditeľa – štatutárneho zástupcu predchádzalo jeho skutočne starostlivé zvažovanie rôznych alternatív riešenia situácie v IPčku, viaceré konzultácie s členmi OZ aj s členmi Správnej rady a tiež jeho enormné úsilie upokojiť vzniknutú napätú situáciu v IPčku spôsobenú opakovanými atakmi na sociálnych sieťach proti štatutárovi IPčka a jeho dielu. Správna rada toto rozhodnutie prijala ako akt, ktorý môže  situáciu v IPčku  v najbližšom období upokojiť, skonsolidovať a do budúcna zlepšiť. 

Správna rada si plne uvedomuje, že PhDr. Marek Madro je zakladateľom IPčka, formovateľom jeho primárnych cieľov, vízií a celej koncepcie práce s mladými ľuďmi v ťažkých situáciách a je „dušou“ organizácie. Zároveň je Správna rada presvedčená, že PhDr. Marek Madro je jedným z významných expertov v oblasti dištančného poradenstva a fenoménov internetu v živote mladých ľudí, preto neprijíma rozhodnutie p. PhDr. Mareka Madra ukončiť svoje pôsobenie v organizácii.  


Správna rada po svojom dôkladnom zvážení zvolila do funkcie riaditeľky – štatutárnej zástupkyne p. Bc Gabrielu Zúbrikovú a kumuluje jej funkciu s doterajšou funkciou finančnej riaditeľky. 
Riaditeľkou a štatutárnu zástupkyňu občianskeho združenia IPčko sa stane 23.8.2018. 

 
Správna rada ďalej poveruje PhDr. Mareka Madra v IPčku funkciou programového riaditeľa, ktorý bude od 23.8.2018 v IPčku zodpovedný za riešenie otázok odbornej psychologickej povahy.

 

Správna rada IPčko:

Prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. 

Mgr. Patrik Herman

Ing. Rudolf Lukačka

0

     IPčko – Internetová poradňa pre mladých,  je organizáciou, v ktorej dobrovoľne pracujú mladí odborníci, ktorí sú každodenne on-line k dispozícii mladých ľuďom z celého Slovenska, pripravení im pomôcť a poradiť, najmä keď sa ocitnú v zložitej a pre nich nezvládnuteľnej situácii, alebo vo vážnej kríze a nevedia, ako ďalej a ako sa z nej dostať. Majú strach navštíviť odborníkov, boja sa s blízkymi o probléme hovoriť, mnohokrát nenájdu odvahu hovoriť o svojom trápení ani s najlepšími priateľmi. A tak sa ozvú do IPčka, kde sa možno vyrozprávať, zdôveriť, povedať pár slov o sebe a svojom živote, vypočuť si úprimné ľudské slová aj dobré rady či návrhy, ako krízu zvládnuť a ako znovu naštartovať svoj život. 

     Dokonca, ako potvrdzujú skúsenosti IPčkárov, niektorí z ich klientov zvažujú ukončiť svoj život a je práve na nich, aby im ukázali život aj z tej lepšej stránky a dodali im odvahu zvládnuť ho.

     Koľko vlastne stojí jeden ľudský život?
Hodnota zachráneného len jedného jediného mladého človeka je aj niekoľko miliónov eur asi aj viac, nie? Mladý človek, ktorý opäť nájde seba, dostane chuť žiť, pracovať, študovať, byť milujúcim a milovaným, pomáhať iným, starať sa o svojich rodičov, je nevyčísliteľnou hodnotou. A záchrana ľudského života patrí medzi každodennú prácu IPčkárov, ktorí ju robia nezištne, bez nároku na plat či finančnú odmenu, s ohromujúcou až neuveriteľnou túžbou pomoci iným.
Je aj veľmi ťažkou robotou popri týchto aktivitách finančne zvládnuť všetko to, čo sa od každého občianskeho združenia vyžaduje. 

     Vysoko si cením prácu všetkých IPčkárov a to od vedenia organizácie a jej riaditeľa, až po toho, ktorý prišiel ako dobrovoľník posledný a dávam im symbolickú zlatú olympijskú medailu. IPčkári robia viaceré skvelé pomáhajúce aktivity a dokonca momentálne zvažujú možnosť venovať osobitnú a mimoriadnu pozornosť  aj mladým ľuďom so zdravotným postihnutím, ktorí sa ocitnú v kríze a uvažujú niekedy o jej najkrajnejšom riešení. 

     Priznám sa, že nerozumiem mnohým tým ľuďom, dokonca aj mladým odborníkom, ktorých poznám a vážim si ich, že sa dostatočne neusilujú hľadať pokojný, rozvážny, tvorivý dialóg s IPčkármi, zrealizovať viacero osobných rozhovorov aj debát o limitoch a rezervách, ktoré IPčko, ako každá organizácia, iste má, ale radšej využijú sociálne siete na kritiku, výhrady, nebodaj krivé obvinenia. Je to tá najľahšia, ale najmenej šľachetná cesta a im to fakt, ale fakt nesvedčí. Znižuje to najmä ich ľudskú a morálnu hodnotu!

     Vysoko oceňujem, že v IPčku, napriek tomu, že v poslednej dobe čelia viacerým atakom,  je stále túžba, chuť, energia manažmentu združenia a jeho riaditeľa – štatutárneho zástupcu PhDr. Mareka Madra a finančnej riaditeľky Bc. Gabriely Zúbrikovej a ich dobrovoľníkov, po zlepšení a skvalitnení svojej práce a po posune IPčka do nového levelu a nových foriem práce.  
Ja osobne IPčku a jeho riaditeľovi a štatutárnemu zástupcovi PhDr. Marekovi Madrovi dôverujem a držím mu palce. Verím, že ku práci psychológa, pristupuje a bude aj v budúcnosti pristupovať s pokorou, s túžbou konať okolo seba dobro, voliť ku klientom človečenský prístup s vysokou etikou a morálkou. Nemožno uprieť fakt, že Marek je bezosporu zakladateľom IPčka, formovateľom jeho primárnych cieľov, vízií a celej koncepcie práce, realizátorom projektov a grantov, zabezpečovateľom styku s verejnosťou a akousi „dušou“ organizácie. Nech sa v danej zložitej situácii rozhodne akokoľvek, som presvedčená, že to bude vždy s cieľom IPčko posunúť po špirále “tam hore“.
Držím jemu a „jeho ľuďom“ palce.
Nech sa im darí na ceste životom uskutočňovať svoje sny a vízie smerujúce k rozsievaniu dobra okolo seba. 

A možno IPčkárom dodajú nádej na tejto ceste aj krásne slová Matky Terezy: “ Život je: šanca – využi ju; krása – obdivuj ju; blaženosť – užívaj ju; sen – uskutočni ho; výzva – príjmi ju; povinnosť – naplň ju; hra – hraj ju; láska – poteš sa ňou; smútok – prekonaj ho; hymna – spievaj ju; boj – príjmi ho; šťastie – zaslúž si ho; život – bráň ho.


Prof. Phdr. Eva Gajdošová, PhD. – predsedkyňa Správnej rady IPčko

(súkromné, osobné stanovisko – tak ako to cítim ja)

0

V septembri 2018 sme realizovali projekt „Vykroč z tieňa a ukáž svoj IMAGE”. Mladí ľudia sa častokrát vo svojom živote stretnú s dlhodobými negatívnymi udalosťami alebo skúsenosťami, ktoré majú neblahý vplyv na ich život. Medzi takéto skúsenosti mnohokrát patrí domáce násilie, zneužívanie, znásilnenie, alebo iná krízová situácia. V dôsledku týchto negatívnych skúseností majú mladí ľudia emocionálne problémy, trpia depresiou, úzkosťou, strachom, neistotu a tak isto strácajú zmysel života. Naším cieľom je pomáhať práve týmto ľuďom, pomôcť im zmierniť negatívne prežívanie a pocity, zvýšiť sebavedomie, pomôcť znovuobjaviť zmysel života.

Tento náš cieľ sa snažíme napĺňať rôznymi aktivitami. Za trvanie nášho projektu sa na našich poradcov obrátilo 3800 mladých ľudí vo veku od 12 do 25 rokov. Najčastejšie sa na nás obracali s témami depresie, úzkosti, smútku, osamelosti, neistotách vo vzťahoch a s problémami v rodinách. Hovorili však aj o zmysel života, svojom smerovaní a o tom, kým vlastne sú.

Pomoc hľadali v bezpečí internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, kde mohli v anonymite hovoriť o svojich problémoch. Aby však dokázali lepšie fungovať v bežnom živote a v spoločnosti, je dôležité urobiť medzikrok a vyjsť z anonymity do reálneho sveta. To urobili aj 16 mladí ľudia, ktorí sa spoločne stretli na osobnostno-rozvojovom programe IMAGE. Spoločne sme sa počas stretnutí rozprávali o ich skúsenostiach, obavách, takmer zabudnutých túžbach a snoch. Zamerali sme sa na hodnotu ich vlastného života, ich silné stránky, schopnosti a kompetencie, ktoré môžu v napĺňaní svojho potenciálu a túžob využiť. Zážitok prijatia od ďalších mladých ľudí v skupine poskytol korektívnu skúsenosť, vďaka ktorej si začali viac veriť a dôverovať ľuďom. Medzi sebou si našli aj ľudí, s ktorými sa môžu aj po skončení IMAGE stretnutí porozprávať.

Tento náš projekt bo podporený z Grantového programu Hlavného mesta SR Bratislavy pre voľný čas, šport a sociálne aktivity.

0

Nezaradené

Už dlho nás zaujímalo, ako mladí ľudia využívajú internet.
Je to také zlé, ako to „dospelí“ hovoria?
Prečo im v tom niekto nepomôže?

Môžu im v tom pomôcť ich rodičia? Na začiatku tohto roka sme sa preto pustili do výskumu spolu s Modrou linkou z Česka a s podporou globálnej bezpečnostnej spoločnosti Kaspersky Lab

V našom výskume sme sa zamerali na 100 mladých ľudí vo veku od 12 – 16 rokov, ktorí sa začínajú osamostatňovať od svojich rodičov, chcú sami zistiť, čo je dobré, čo chcú robiť, chcú vyskúšať všetko nové a zaujímavé. Navyše sme sa pýtali aj 100 rodičov, čo si myslia o správaní svojich detí na internete a či je ich predstava o tom, čo robia ich deti online reálna.


Okrem toho sme sa zamerali aj na to, či vzťah medzi rodičmi môže pomôcť k tomu, aby sa ich deti správali na internete bezpečne.

Čo sme zistili?


Koľko času trávia mladí ľudia online?

Internet máme v súčasnosti dostupný takmer stále a kdekoľvek. Máme ho v mobile, na notebooku, v PC. Wifi nájdeme takmer v každej budove, podniku či na námestí. Už nenosíme tabuľku s cestovným poriadkom v peňaženke, ale si čas odchodu autobusu, ako aj mnohé iné bežné informácie, nájdeme cez internet. Rovnako tiež napíšeme kamoške, že budeme 10 minút meškať, alebo že zajtra odpadá prvá hodina. 

V akej miere teda využívajú internet mladí ľudia, možno práve aj na získavanie informácií či komunikáciu? Podľa našich zistení je to v priemere 2 hodiny a 51 minút v bežný deň, a o hodinku a pol viac v dni, kedy sú na internete najviac. Na prístup k internetu  používajú mladí ľudia najviac mobil (92 %), notebook alebo PC (81%). 

Je to veľa alebo ste čakali viac? Keď vezmeme do úvahy to, že majú internet dostupný takmer stále a častokrát popri tom robia aj ďalšie veci, možno to nie je až také obrovské číslo. Dôležitejšie možno je, ako tento čas využívajú. 

Čo teda mladí ľudia robia na internete?

Informácie alebo zábava?

Naše výsledky naznačujú, že mladí ľudia radšej pozerajú videá akoby čítali, najmä čo sa týka zábavných videí. Zatiaľ čo zábavné články na internete číta len 64 % mladých, zábavné videá pozerá 92 % z nich. Pri zábavných videách vydrží 17 % mladých dlhšie ako hodinku.

Hoci o niečo viac mladých číta viac poučné články (72 %) ako tie zábavné (64 %), poučné videá sleduje len 67 % z nich. Môžeme predpokladať, že poučné články sú najmä kvôli rôznym školským projektom či úlohám, kedy potrebujú vyhľadávať informácie a nájsť ich na internete je o dosť rýchlejšie a praktickejšie, ako ísť do miestnej knižnice.

Odporúčanie:
Vedia mladí, kde hľadať overené informácie? Nenechajú sa zlákať polopravdami? Pomôžme im v tom tak, že si k nim aspoň občas sadneme a ukážeme im stránky, ktoré sú dôveryhodné, ako takéto stránky vyzerajú, čo je dôležité vedieť. Pomôžeme im tak nielen pri príprave projektu, ale aj v tom, že neuveria čomukoľvek, čo sa píše na internete. 

Hrávajú hry aj dievčatá?

Zaujímavou činnosťou na internete sú najmä hry. A to nie len krátke hry na mobile, ale aj vymakané hry s dobrou grafikou. Okrem zábavy ponúkajú aj zlepšenie pozornosti, stratégie či ďalších zručností. V našom výskume sme zistili, že hry sú skôr doménou chlapcov (54 %) oproti dievčatám (11 %), ktoré hrajú hry omnoho menej. 
A čo sociálne siete?

Sociálne siete sú, a to nielen pre mladých ľudí, veľmi lákavé. Majú tam fotky, videá, priateľov, zábavu, všetko na jednej kope. Viac než 80 % mladých ľudí trávi svoj čas na Facebooku, pričom asi 10 % z nich viac ako 2 hodiny počas bežného dňa.

Na inú sociálnu sieť chodí viac než 70 % mladých. Najčastejšie je to Instagram, kde svoj život a svoje zážitky môžu zdieľať prostredníctvom fotiek.  

Sociálne siete sú pre mladých ľudí častokrát spôsob, ako byť so svojimi kamarátmi, spolužiakmi dlhšie ako len v škole. Môžeme to možno vnímať ako predĺžený čas, ktorí trávia so svojimi priateľmi. Socializovanie sa, nachádzanie nových priateľov a trávenie času s tými starými je v tomto období veľmi dôležité. Navyše, prezentovať sa na sociálnej sieti je veľmi lákavé práve preto, aby získali obdiv svojich kamarátov. Je preto prirodzené, že veľká časť času stráveného online je práve na sociálnych sieťach.

Píšu si s cudzími ľuďmi?

Takmer všetci mladí ľudia v našom výskume (94 %) si píšu na internete s kamarátmi. 22 % z nich dokonca viac ako hodinu a 16 % aj viac ako 3 hodiny počas dňa. Môžeme si teda všimnúť, že byť v kontakte je pre mladých naozaj významné a tvorí pomerne veľkú časť ich času na internete.













Priemerný počet priateľov mladých ľudí na sociálnej sieti v našom výskume bol 210, pričom priemerne 175 z nich poznajú aj osobne, teda v reálnom živote. Všetkých svojich priateľov poznalo osobne len 46 % mladých. Hoci majú na sociálnej sieti v priateľoch aj ľudí, ktorých nepoznajú osobne, nemusia s nimi veľmi komunikovať.

Okrem kamarátov si 36 % mladých píše aj s ľuďmi, s ktorými sa osobne nestretli. Môže ísť o kamarátov svojich kamarátov či niekoho, koho spoznali len online. Spoznať niekoho cudzieho online obvykle nie je úplne bežné. Každý deň sa to stáva len 2 % mladých v našom výskume a niekoľkokrát za týždeň 13 % z nich. Avšak 74 % sa s cudzími ľuďmi online nezoznamuje vôbec alebo len párkrát za rok.

Dôležitejšie ako to, či sa zoznamujú s niekým online, je podľa nás to, o čom sa s ním rozprávajú.
Až 85 % mladých ľudí v našom výskume nikdy alebo takmer nikdy nehovorí s človekom, ktorého pozná len online, o dôvernostiach. 

Odporúčanie pre rodičov:

Čo robiť s 15 % mladých ľudí, ktorí sa dôverne rozprávajú aj s ľuďmi, ktorých osobne nepoznajú? Mladí ľudia si častokrát neuvedomujú riziká, ktoré takýto rozhovor môže priniesť. Hoci rodičia svoje deti od malička učia, že nemajú dôverovať cudzím ľuďom, o prostredí internetu im to až tak často nehovoria. A hoci o týchto rizikách už niekde počuli, berú ich na ľahkú váhu.  S deťmi by sme mali o tom hovoriť. Nie však štýlom „toto nesmieš a toto môžeš“. Alebo ich strašiť. Užitočné je s nimi komunikovať o tom, čo na internete robia, čo nové zaujímavé videli, o čom a s kým komunikujú. Kto sú pre nich blízki a dôležití ľudia – nie len online, ale aj v bežnom živote. 

Sociálne siete a mladí ľudia v nich – čo všetko o nich vie?

Podľa nášho výskumu sa na sociálnu sieť zaregistrovalo až 50 % mladých ľudí skôr, ako dosiahlo vek 15 rokov. Priemerný vek prvej registrácie bol 9,51 roka. Keď sme sa pýtali rodičov na vek, v ktorom sa ich deti zaregistrovali na sociálnu sieť, predpokladali v priemere vek 10,44 roka. Čo je stále skôr, ako oficiálne povolený vek – 12 rokov. Toto zistenie nám môže naznačovať, že deti sa svojich rodičov veľmi nepýtajú na to, či sa niekde zaregistrovať, čo nám potvrdila aj jedna mama, ktorá nám napísala odkaz „viem, že je zaregistrovaná, no urobila to poza môj chrbát“. V tomto prípade dcéra uviedla dokonca ešte nižší vek prvej registrácie ako ten, o ktorom vedela mama. 

Sociálna sieť, ako sme už aj vyššie spomínali, je super prostriedok na komunikáciu aj prezentáciu seba samého. Svojich fotiek, záľub, úspechov, výletov a pod. Častokrát nielen deti, ale aj dospelí zdieľajú veľké množstvo informácií online. Ako sú na tom mladí a ich rodičia v našom výskume? Okrem mena a priezviska, ktoré má zverejnené viac než 80 % mladých, veľa z nich zdieľa aj dátum narodenia (60 %) či svoje fotky (okolo 70 %). Mladí ľudia však len málo zdieľajú adresu či nejaké tajné fotky, o ktorých by nechceli, aby vedeli napríklad rodičia, rodina či učitelia. Prekvapivé pre nás bolo, že málo mladých zdieľa statusy o tom, čo prežívajú. Pravdepodobné je, že svoje zážitky zdieľajú najmä prostredníctvom videí či fotiek, ktoré sú vďaka súčasným technológiám široko dostupné.



A ako sú na tom rodičia? Možno aj skrz menšiu potrebu prezentovať sa, byť „cool“ pred kamarátmi, by sme očakávali, že budú zdieľať menej. Viac ako 70 % rodičov zdieľa svoje meno a priezvisko, viac ako 40 % svoj dátum narodenia a asi 20 % to, kde pracujú. Svoje fotky a fotky rodiny zdieľa rovnako viac ako 40 % rodičov. 

Informácie, ktoré zdieľame na sociálnej sieti, sú častokrát našej rodine či priateľom známe a je možné, že by sme im niektoré fotky ukázali aj mimo sociálnej siete. Problematické je, ak majú k obsahu profilu dieťaťa prístup úplne cudzí ľudia. Stačí, ak si deti „zabudnú“ alebo „nevedia“ nastaviť súkromie sociálnej siete, čiže to, kto má  týmto informáciám prístup. Viac než 60 % mladých ľudí má svoj profil prístupný len pre priateľov – čiže tých, o ktorých vie, že to môžu vidieť. Navyše, ďalších 18 % má profil nastavený pre priateľov svojich priateľov. Hoci v tomto prípade nemajú úplne pod kontrolou, kto vidí to, čo zdieľajú, je to stále lepšie, ako mať profil úplne verejný. 

Odporúčanie pre rodičov:

Zdieľanie fotiek a zážitkov je lákavé. Je prirodzené, že sa chcú mladí ľudia pochváliť a najjednoduchšie je to dať na sociálnu sieť? Bolo by užitočné, keby rodičia svojim deťom pomohli nastaviť si súkromie a porozprávať sa s nimi o tom, kto všetko vidí to, čo zdieľajú a spoločne sa dohodnúť na tom, čo zdieľať bude, čo nie a najmä prečo. 

Vzťah rodičov a detí v náročnom období dospievania

Zo všetkých strán počúvame, že je treba s deťmi komunikovať. Že je potrebné, aby bol medzi deťmi a rodičmi dobrý vzťah. Najmä v období dospievania to môže byť náročné a stojí to veľa námahy. Stojí tá námaha za to? Môže dobrý vzťah medzi rodičmi a ich deťmi pomôcť, aby sa správali a konali online bezpečnejšie? Náš výskum naznačuje, že je tomu tak.

Zistili sme totiž, že čím väčšia dôvera a viac komunikácie je medzi mladými a ich rodičmi, tým sa správajú online bezpečnejšie. Naopak, ak sa cítia vo vzťahu odcudzene, správajú sa rizikovejšie. 

A aký majú mladí ľudia v našom výskume vzťah so svojimi rodičmi? Viac než 90 % mladých dôveruje svojim rodičom a viac než 70 % mladých sa cíti byť svojimi rodičmi rešpektovaní. Viac než 80 % môže rátať s rodičmi, keby sa niečo dialo. Polovica mladých sa zaujíma o pohľad rodičov často alebo takmer vždy a ďalších 35 % si tento pohľad vypýta aspoň niekedy. Pocit nedostatku pozornosti prežíva len 10 % mladých ľudí.



Je online správanie mladých teda také rizikové a nezdravé, ako si všetci myslíme?

Rizikové správanie sa môže prejaviť rôzne. Či už sledovaním nevhodných stránok, obsahov či pozeraním videí a filmov z pochybných stránok alebo komunikáciou o dôvernostiach s cudzími ľuďmi (čo sme spomínali vyššie). 

V našom výskume sme zistili, že až 54 % mladých ľudí nikdy alebo takmer nikdy neodklikne, že má 18 (15) rokov, aj keď ich ešte nemá. Ďalším 29 % sa to stáva len niekedy. Pravidelne sa takto správa len 17 % mladých. 

Podobne 15 % mladých sa často alebo veľmi často dostáva k obsahu, ktorý pre nich nie je vhodný, zatiaľ čo 43 % takýto obsah nevidí takmer vôbec. 

Počúvame, že keď mladým zakážeme internet, sú nervózni? Podľa nášho výskumu býva len 15 % mladých často alebo veľmi často podráždených, nervóznych alebo smutných, keď nemôžu byť na internete toľko, koľko by chceli. 

Avšak 33% sa často alebo veľmi často pristihne pri tom, že opakovane otvára sociálnu sieť a 14% sa často (veľmi často) na internete „zasekne“. Hoci je isté percento mladých, pre ktorých nie je používanie internetu úplne bez problémov, stále sú 2/3 z nich bez väčších problémov a svoje činnosti na internete zvládajú.
A čo si myslia ich rodičia?

Vedieť všetko o svojom dieťati v období dospievania je náročné. V mnohých oblastiach online správania mali rodičia celkom reálnu predstavu o tom, ako sa ich deti správajú. Rozdiel však bol napríklad pri nastavení profilu, kedy len 5 % rodičov očakávalo, že ich dieťa bude mať verejný profil, zatiaľ čo reálne bolo takýchto mladých 19 %.

Viac než 60 % rodičov očakávalo, že ich deti budú mať menej priateľov ako reálne mali. Takmer polovica (46 %) rodičov uviedla vyšší vek registrácie svojho dieťaťa na sociálnu sieť ako uviedli samotné deti. O niečo menej rodičov tiež očakávalo, že sa ich deti zoznamujú s cudzími ľuďmi (14 % rodičia, 26 % mladí).

Avšak o rizikovom správaní (napr. odkliknutie 18 rokov, nevhodný obsah alebo kontakt s cudzími) mali celkom reálnu predstavu a odpovede rodičov a detí sa líšili len málo. Podobne tomu bolo aj pri nadmernom využívaní internetu (opakované otváranie sociálnej siete či „zaseknutie sa“ na internete). Rodičia však viac označovali nervozitu, podráždenosť a smútok po obmedzení internetu (29 %) v porovnaní s hodnotením mladých (15 %). Otázne je, či si samotní mladí túto nervozitu a smútok neuvedomujú alebo nechcú priznať či naopak, rodičia takéto správanie očakávajú a svoje odpovede na túto otázku nadhodnotili. 


Na záver zopár rád pre rodičov

Ako to robia tí rodičia, ktorí správanie svojich detí poznajú? 

Na to nám odpovede nedali, no napriek tomu máme pre vás niekoľko rád.    

     „To už nie je pre mňa, to je pre mladých…“ 

Mladí ľudia trávia na internete viac času ako ich rodičia či ďalší dospelí. Venujú sa mnohých činnostiach a dokonca viacerým zároveň. Generácia rodičov a generácia mladých využíva internet inak. Aj keď pre vás nie je svet internetu taký pútavý a zaujímavý ako pre mladých, aj tak sa oň zaujímajte. Najmä pre to, že pre vaše deti zaujímavý je. Neodsudzujte aktivity. Nemajte pocit, že sú nedôležité. V každom veku je dôležité niečo iné. Odsúdenie vedie k odcudzeniu. Netvorte bariéru, ale zaujímajte sa o to, čo zaujíma aj vaše deti.       

„Aha, mami/oci, pozeraj!“

Deti radi objavujú, a to aj na internete. O svoje objavy a prekvapenia sa chcú s niekým podeliť. Tieto drobné momenty, kedy samo dieťa chce o internete a o tom, čo tam videlo hovoriť, treba využiť. Ak sa budeme o to, čo nám dieťa ukáže zaujímať, vytvárame dôležitý priestor pre rozhovor, v ktorom zistíte veľa o tom, ako vaše dieťa premýšľa a nad čím uvažuje.

„Čo bolo nové  v škole?“

Otázka, ktorú každý z nás pozná a väčšina rodičov aj využíva. A na tom nie je nič zlé. Tu však záujem o dieťa nemá končiť, ale začínať. Chceme vás preto podporiť, aby ste sa o svoje deti a o ich odpovede na vaše otázky naozaj zaujímali. Pamätáte si, aké pocity vo vás vyvolala odpoveď vašich rodičov „hm“? Skúste od tohto pocitu uchrániť vaše deti. Svet vášho dieťaťa je pravdepodobne veľmi zaujímavý. Prebuďte svoj záujem a pýtajte sa.      

„Vieš, ako urobiť, aby…“

Mladí ľudia sú častokrát zručnejší v online technológiách ako my dospelí. Práve to môžeme využiť. Keď si neviete dať rady, spýtajte sa vášho dieťaťa. Práve pre mladých vo veku 12 – 16 rokov je dôležité, aby získavali pocit zodpovednosti. Tým, že ho požiadate o radu a pomoc, mu dáte najavo, že v neho veríte a vážite si jeho schopnosti. To môže váš vzťah len prehĺbiť.    

„Predstav si, čo sa mi stalo…“

Nadviazať komunikáciu s dospievajúcim nie je také jednoduché, ako by sme si možno priali. To, čo môže prelomiť ľady, je vložiť do rozhovoru samých seba. Ak dávame mladým len otázky, môže to pôsobiť ako výsluch. Naopak, ak im povieme nejakú svoju vlastnú skúsenosť, pokojne nejakú svoju chybu alebo objav online, môžete ľahšie nadviazať so svojim dieťaťom kontakt.             

„Mami, tati, teraz nie!“

Hoci pre dospelých býva plnohodnotná komunikácia len tá tvárou v tvár, pre mladých to tak nie je. Online forma rozhovoru cez chat, komentáre alebo hranie hier, sú pre násťročných rovnako dôležité. Tu sa stretávajú so svojimi priateľmi či tými, ktorým sa chcú páčiť. Je pre nich dôležité, čo píšu a aké fotky zverejňujú. Skúsme chvíľku vnímať svet ich optikou. Keď nabudúce uvidíte mladého človeka ťukať do mobilu, predstavte si, že by mal dôležitý rozhovor s kamarátom vedľa neho. Takýto rešpekt mladí väčšinou ocenia.      

„Toto nesmieš, toto musíš!“

Je určite náročné hovoriť s deťmi bez príkazov a zákazov. Je v poriadku stanoviť si hranice toho, čo považujete za dôležité. Pri ich vymedzovaní však odporúčame skôr dialóg s mladým človekom. Vysvetliť mu, prečo je dôležité zaujímať sa o pohľad dieťaťa a to, prečo to môže byť pre nich ťažké dodržať. Tí mladí, ktorí vo vzťahu s rodičmi cítia dôveru, sa obvykle správajú online bezpečnejšie než tí, ktorí majú s rodičmi problémový vzťah. To hlavné, čo vám chceme odporučiť, je budovať s dieťaťom vzťah a získavať si jeho dôveru. A to práve veľmi úzko súvisí s tým, koľko dôvery v neho máte vy sami.

Kompletné výsledky výskumu „SPRÁVANIE MLADÝCH ĽUDÍ A ICH RODIČOV V ONLINE PRIESTORE“ nájdete na odkaze: http://www.ipcko.sk/kaspersky/ 

Ku výsledkom Kaspersky Lab vydal aj  infografiku zaujímavých výsledkov za Slovenskú republiku. 




Článok bol pôvodne uverejnený 4.6.2018 na blog.sme.sk/IPčko

Kompletný report z výskumu nájdete TU.

 

 

0

Nezaradené
  • Oslavovaný, odsudzovaný, diskutovaný seriál. Odporúčame pozerať s dospelými. 

    Prečo?

    Seriál, fikcia, zábava, emócie. Čo všetko zobrazuje? Je to len fantázia? Môže to byť pravda aj u nás?

    Môžu mladí ľudia, ktorých máme okolo seba, toto prežívať? Čím si prechádzajú?

    Silno emocionálne prerozprávaný a dobre natočený príbeh samovraždy mladej Hannah, vyobrazenie konkrétneho spôsobu ako aj romantizovanie samovraždy má aj riziká.

    Seriál opisuje stredoškolský život Hannah Baker. Ide o 17-ročné americké dievča s bežnými problémami dospievania. Jednotlivé diely nám postupne odkrývajú, že vo svojom vnútri skrýva Hannah bolesť, strach, túžbu po láske, priateľstve a prijatí rovesníkmi. Pre mladých ľudí je veľmi dôležité, aby boli rovesníkmi prijatí a obľúbení. Pocity osamelosti či zrady môžu byť pre zraniteľných ľudí veľmi bolestivé. A nielen pre Hannah. V seriály sa dozvedáme, že aj ďalší sa cítili sami, prežívali rôzne formy šikanovania, či dokonca znásilnenie. Stojí seriál za pozretie?

    Nie 1 ale 13 dôvodov
    Seriál má svoje silné stránky. Tou najhlavnejšou je otvorenie vážnej témy a jej pretavenie do pútavej formy. Príbeh Hannah poukazuje na to, že samovražda zvyčajne nie je následok jedného problému, ale nakopenie viacerých (neriešených) problémov. Okrem znásilnenia, či šikanovania, môžu citlivého človeka ku samovražde dohnať aj pocity osamelosti, nepochopenia, či problémy v rodine alebo medzi kamarátmi.

    Hoci nám seriál ukazuje konkrétne problémy stredoškolákov, v seriály sú zjavné aj ďalšie, no rovnako dôležité – duševné a emocionálne problémy, ktoré častokrát stoja za samovražednými tendenciami mladých ľudí. Seriál dobre upozorňuje na to, že nad samovraždou môže premýšľať aj niekto, u koho predtým nikto žiadne duševné problémy nezaregistroval. Veď zvyčajne svoje slabosti neukazujeme navonok, alebo ak aj áno, prejavy emocionálnych problémov sú zvyčajne považované za bežné dospievanie.  

    U citlivých ľudí môže byť problém aj veľmi názorné zobrazenie samovraždy, či ďalších brutálnych scén. Hoci tieto scény pridávajú seriálu určite veľkú dávku emócií, mnohé z nich je náročné pozerať pre dospelých, nie to pre dospievajúcich. 

    Happy end
    Možno sme viacerí dúfali v lepší koniec. Tak ako je to v bežnom živote, ani v seriály nie všetko dopadlo podľa želaní. Tvorcovia ukázali realitu s ktorou sa musia vysporiadať ľudia v reálnom živote. V seriály zlyhala pomoc z takmer všetkých strán. Šikana, znásilnenia a ďalšie problémy mladých postupne vychádzali na povrch, no ani dospelí ich nevedeli úspešne riešiť. Nie je to ľahké, ale sme presvedčení, že odborníci (školský psychológ, učiteľ, či niekto iný zodpovedný dospelý) by mal vedieť dokázať mladému človeku v problémoch účinne pomôcť.

    Sú negatívne pocity u dospievajúcich bežné?
    Pocity osamelosti, smútku, beznádeje z toho, že šikanovanie a bolesť neskončí, prežívali v seriály mnohí. Vidíme emócie desiatok protagonistov, seriál pôsobí akoby medzi študentmi ani nebolí takí, ktorí nemajú problém. Je to prehnané? Je to len v zahraničí? Môže byť aj realita na Slovensku podobná?

    Keď sme sa v roku 2016 vyše 600 mladých ľudí pýtali, na koho by sa obrátili v prípade samovraždených  myšlienok, až 39 % z nich o tom nechcela povedať nikomu (Madro, 2016). Samovražda je celkovo 2. najčastejší dôvod úmrtia mladých ľudí. Zo skúseností našej internetovej poradne pre mladých IPčko.sk môžeme potvrdiť, že mladých ľudí trápi nepochopenie najbližších, chýbanie blízkych priateľov, neprijatie v kolektíve, šikanovanie, osamelosť a pocity nezmyselnosti života. 

    Seriál nám výborne umožňuje nahliadnuť do sveta tých, ktorí o svojom prežívaní neradi hovoria. Poukazuje na chyby, ktoré robíme mnohí dospelí. Preto sa skúsme poučiť aby neboli ďalšie mŕtve Hanny Baker.

    Čo si na mladom človeku všímať? 
    Uzatvorenie sa do seba. Zmena, ak bol predtým spoločenský, komunikatívny
  • Depresívna, smutná nálada.
  • Téma smrti v rozhovoroch, filmoch, hudbe.
  • Pocit beznádeje, bezmocnosti.
  • Rozprávanie o budúcnosti bez neho
  • Strata záujmov.
  • Lúčenie sa s priateľmi a rodinou
  • Dávanie vecí do poriadku.
  •  
  • Odporúčania pre rodičov
  • Ak Vám chcú Vaše dospievajúce deti niečo povedať, počúvajte ich. Možno to, čo Vám chcú teraz povedať nie je to najdôležitejšie, ale vďaka vypočutiu vedia, že keď to budú potrebovať, môžu za Vami prísť.
  • Nájdite si na nich čas, keď za vami prídu. Nie je jednoduché nabrať odvahu a hovoriť o ťažkých veciach. Vydržte. Nesúďte. Počúvajte.
  • Nespochybňujte to, čo Vám chcú povedať. Zaujímajte sa o to, úprimne.
  • Všímajte si ich. Ponúknite im svoj čas a pomoc. Možno nechcú teraz hovoriť, ale neskôr, v pokoji, v prijatí, povedia čo ich trápi.
  • Nesľubujte, že o tom, čo sa deje, nikdy nikomu nepoviete. Ak bude potrebné pomôcť mu, nemôžete predsa mlčať.
  • Nepoučujte a nemoralizujte. Vypočujte ho a hľadajte spoločné riešenie.
  • Ak máte podozrenie, že chce spáchať samovraždu, spýtajte sa ho na to priamo. 

  • Odporúčania pre mladých
    Emocionálne problémy nie sú tabu. Ak prežívaš strach, úzkosť, smútok, ak nevládzeš, deje sa v tvojom živote niečo, čo ťa bolí, povedz o tom rodičom alebo niekomu dospelému, komu dôveruješ.
  • Ublížil ti niekto? Povedz to niekomu, komu dôveruješ.
  • Kto sú tvoji priatelia? Tráv s nimi čas, zaujímaj sa o nich a obráť sa na nich, ak potrebuješ podporu.
  • Čo rád robíš? Venuj tomu každý deň aspoň chvíľu času.
  • Čo bolo v tvojom dnešnom dni pekné a príjemné? Nájdi si chvíľku času a uvedom si to.
  • Dodržuj zdravú životosprávu (zdravé jedlo a pohyb, odpočinok).
  • Rešpektuj samého seba a iných.

Potrebuješ sa porozprávať, no nevieš na koho sa obrátiť? Napíš nám. Poradcovia na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk sú tu pre Teba. 


www.ipcko.sk


Zdroj: blog.sme.sk/IPčko

 

0

Nezaradené

Alebo aj o tom, aké sú možnosti mladého človeka so zdravotným znevýhodnením vyhľadať pomoc psychológa.

Ahojte, moje meno je Ema a som psychologička.
Od roku 2016 pracujem ako poradkyňa na internetovej psychologickej poradni pre mladých IPčko.sk, kde pomáhame mladým ľuďom, ktorí sa ocitajú v krízových situáciách.

A čo je na tom? Pred 13 rokmi, keby mi niekto povedal, že sa stanem psychologičkou, neverila by som mu. A prečo?

Narodila som sa s detskou mozgovou obrnou a postihnutím dolných končatín. Chcela som pomáhať ľuďom, robiť niečo, čo má zmysel, byť tu pre druhých. Ale malo to háčik, neverila som si, že to dokážem… mala som v sebe blok z môjho telesného postihnutia. Môj hendikep bol dôvodom, že som zvádzala v sebe vnútorný boj, cítila som hnev na osud. Často som sa v duchu pýtala sama seba “Prečo práve ja?” Hoci som navonok pôsobila ako šťastné dievča, neznášala som ak mi niekto povedal, že ma obdivuje. “Za čo pre boha? Za moju nechuť žiť, za tieto pomalé nohy?” hovorila som si.

Ventilom, ktorý mi pomáhal vyrovnávať sa s mojím hendikepom boli básne. Ako dospievajúce dievča som písala veľmi depresívne básne, do ktorých som vkladala všetku bolesť, hnev a nelásku voči svojmu telu. Cítila som sa menejcenná a často som sa točila v kruhu sebaľútosti. Hoci som navonok bola spoločenská, vnútorne som sa bála, že ma nebude nikto chcieť.

Princezná (IPčko)

Tak. A skúste s týmito pocitmi veriť, že z vás raz môže byť dobrá psychologička.

V čase, keď som prežívala asi najťažšie obdobie v živote, nastal zásadný zlom. Začala som cvičiť jogu a stretla ľudí, ktorí mi ukázali, že môj hendikep je dar, učili ma mať radi samú seba takú, aká som so všetkými mojimi (ne)dokonalosťami. Uvedomila som si, že moje postihnutie je požehnaním, učila som sa vážiť si samú seba a cítiť vďačnosť za to, že žijem, a že ma moje telo trpezlivo nesie. Prestala som sa hnevať na osud a začala som vo svojom vnútri pestovať pozitívny vzťah k sebe samej. Dokonca som sa prestala báť aj toho, že zostanem sama. Pochopila som totiž, že muži, ktorí majú odvahu a dobré srdce, ma ľúbia takú aká som, aj s telesným hendikepom. Vďaka tejto zmene postoja som nabrala dostatok sily a viery, že postupne aj zo mňa bude dobrá psychologička. Že môžem práve aj vďaka svojej vlastnej skúsenosti robiť to, čo chcem – byť tu pre druhých a pomáhať iným ľuďom. 

Tento môj sen začal naberať reálne kontúry počas môjho štúdia na vysokej škole, keď som sa ako dobrovoľníčka stala poradkyňou na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk. Dostala som sa do kolektívu šikovných a múdrych kolegov – psychológov, ktorí ma v mnohom inšpirujú a posúvajú dopredu.Prostredníctvom chatu a e-mailu sa na nás v poradni denne obracajú mladí ľudia, ktorí prežívajú pocity samoty, depresie, nechuť žiť, riešia problémy vo vzťahoch, šikanu v škole, sebapoškodzovanie, či domáce násilie.

Ďalší posun k môjmu snu nastal pred pár týždňami, keď mi volal Marek, riaditeľ našej poradne IPčko.sk a oznámil mi, že Nadácia Pontis a Nadačný fond Telekom nám schválili projekt, vďaka ktorému môžeme plánovať, ako rozšíriť naše poradenské služby online psychologickej pomoci aj pre nepočujúcich mladých ľudí. A dodal, že by bol rád, ak by som na tejto linke pracovala ako psychologička, koordinátorka. Poviem Vám, na chvíľku mi vyrazilo dych. Na jednej strane som si hovorila :” Ema, veď to je presne to, čo si chcela! Pomáhať mladým, ktorí majú nejakú formu zdravotného znevýhodnenia. ”Druhý hlas vo mne mi vravel: “Fúha dievča, tak toto je výzva… Si na to vôbec pripravená?“

Rýchlo som ale pochopila, že nie je čas na otáľanie… Často sa totiž na nás obracajú aj klienti, ktorí majú nejakú formu zdravotného znevýhodnenia. Ide najmä o mladých, ktorí majú problémy so zrakom, sú nepočujúci, alebo majú inú formu telesného znevýhodnenia. Za sedem rokov existencie našej poradne máme za sebou viac ako 75-tisíc psychologických konzultácií cez internet a často sa stretávame aj s týmito mladými ľuďmi. Zároveň si však uvedomujeme, že im zatiaľ nedokážeme poskytnúť rovnako kvalitnú pomoc ako ostatným mladým. Mladí ľudia so zdravotným znevýhodnením, majú obmedzenejšie možnosti, ako môžu jednoducho a efektívne vyhľadať pomoc psychológa.

Problémom sú totiž najčastejšie sociálne a komunikačné bariéry, ktorým musia títo mladí ľudia čeliť. Počas posledných týždňov, kedy sa intenzívne zaoberáme hľadaním efektívnych metód a spôsobov pomoci týmto mladým, sme si uvedomili, že na Slovensku nevieme o žiadnom odborníkovi, ktorý by poskytoval psychologickú pomoc nepočujúcim ľuďom prostredníctvom posunkového jazyka. Ďalšou bariérou môžu byť fyzické bariéry, ktoré sú prítomné na každom kroku a zdravotne znevýhodnený mladý človek s obmedzenou pohyblivosťou má tak zúžené možnosti, ako vyhľadať psychológa osobne. A nakoniec, ďalším závažným dôvodom, prečo vnímame ako nevyhnutné, aby vznikla online psychologická poradňa pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením, sú fakty potvrdené výskumom, ktorý realizovala Repková (2013) na vzorke 1560 detí vo veku 14-16 rokov. Výsledky výskumu ukázali, že deti so zdravotným znevýhodnením boli v porovnaní s deťmi bez zdravotných problémov dvakrát častejšie obeťami domáceho násilia a až trikrát častejšie obeťami zneužívania cez internet zo strany rovesníkov i dospelých osôb. Tiež sa potvrdilo, že tieto deti sa častejšie zdôverovali linkám dôvery a polícii s tým, že sú obeťou fyzického, emocionálneho či sexuálneho násilia.

Týmto blogom som sa chcela s Vami podeliť o svoju skúsenosť a o svoju nádej, že takáto forma pomoci je pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením bude časom dostupnejšia.

Našou túžbou je, aby sme už čoskoro mohli začať pomáhať čo najširšiemu okruhu mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ak by ste mali pre nás nejaký nápad, alebo chceli nás podporiť, či už finančne,a lebo akoukoľvek spoluprácou, určite sa nám ozvite, potešíme sa.

Ďakujem, Ema

Použitá literatúra: 
Repková, K. (2013). Násilie na deťoch so zdravotným postihnutím – odporúčania pre verejné politiky založené na výskumnej evidencii. Bratislava: Kancelária Svetovej zdravotníckej organizácie na Slovensku.

0

Nezaradené

Predstavte si „Cromaňonca“ z doby kamennej v dnešnom nákupnom centre. Ako by sa správal? Čo by vyvádzal?

A aký to má súvis s naším správaním v online priestore a v diskusných fórach?

Podľa Garryho Crawforda, profesora sociológie, sa dá povedať, že online svet je ako malé dieťa a my sa len snažíme naučiť s ním žiť a pracovať. Vychovávame svoje dieťa a zatiaľ sa len spolu s ním učíme, aké pravidlá správania v online svete sú vhodné, a čo do online sveta nepatrí.

Dnes sa snažíme orientovať v online svete a narábať s týmto malým dieťaťom, ktoré porodila ľudská šikovnosť. Predtým sme si po tisícky rokov stanovovali etiku a pravidlá správania, normy našej komunikácie a prenášali sme ich z generácie na generáciu. Na virtualitu bezpochyby tiež potrebujeme viacej času, aby sme s nou vedeli narábať čo najefektívnejšie. Potrebujeme sa učiť aj na vlastných chybách, či využiť to, čo sme sa za dlhý vývoj civilizácie naučili. Virtualita je čím ďalej, tým viac súčasťou života a to už aj v oblastiach, kde ju nečakáme. Je veľmi dobrý pomocník, no zároveň sa potýkame aj s našou ťarbavosťou a obavami ako s ňou narábať. Na mysli máme napr. diskusné fóra a emócie, ktoré sa nám pri tomto pojme vynoria.

Jednoduché aplikovanie našich bežných zažitých pravidiel do online sveta síce vyzerá fajn, no zároveň pozorujeme, že to vôbec nie je jednoduché a pre diskusné fóra sú typické kvantá hate-u a zosmiešňovania.

ANONYMITA

Americký profesor John Suler si všimol, že v online prostredí strácame zábrany voči iným a správame sa inak, ako by sme sa k nim správali pri reálnom kontakte. Popísal tzv. disinhibičný efekt, o ktorom sme písali veľa už v minulosti. V online priestore máme pocit, že nás nikto nevidí, nepočuje, nepozná a máme pocit, že nám nič nehrozí, nech povieme, či napíšeme čokoľvek. A tak si pokojne vybíjame zlosť alebo frustráciu a do „celého sveta“ kričíme svoje názory a postoje, alebo naše obavy, ktoré iný nazýva konšpiráciami. Tieto myšlienky tu boli vždy, no kedysi sme ich riešili pri pive s troma parťákmi, s ktorými sme si „ponadávali“ na všetko, čo nás hnevá. Pri pive máme podobný pocit ako pri online komunikácii, hoci nás naši pivní priatelia počujú naživo, no za náš „názor pri pive“ nám obvykle nič nehrozí. Anonymita je super vec, no online ju veľmi podceňujeme. Podvedome ju podla Sulera využívame vždy, dokonca na nás tento fenomén vplýva, aj keď vystupujeme verejne, online pod svojím menom. Anonymita prináša falošný pocit odvahy povedať komukoľvek čokoľvek nám napadne a nechávame na ňom, nech sa s tým vysporiada. Dokonca mu nechávame slobodu, nech si myslí čo chce, hlavne, že sme sa vyjadrili.

SOM V SKUPINE, SPRÁVAM SA AKO VÄČŠINA

Nielen porekadlo „kto s vlkmi žije, ten s vlkmi vyje“ ale aj svetoznámy psychológ LeBon si všimol, že aj z ľudí, ktorí sa správali kultivovane, slušne a podľa pravidiel, sa takmer v sekunde stanú úplne iní ľudia, len čo sa stanú súčasťou davu. Vo svojej teórii vysvetľuje, že akonáhle sa staneme súčasťou skupiny, normy správania, ktorým nás od malička učili, strácajú svoju moc. Ďalší významný psychológ Festinger zistil, že v skupine ľudí, prestávame vnímať seba. Prestávame byť zodpovední za svoje konanie, strácame prirodzené zábrany. Keď nám navyše „zlé správanie“ nemôžu dokázať, omnoho ľahšie opúšťame svoje postoje a morálne zábrany. Začíname sa správať tak, ako všetci okolo nás. V online diskusiách tak jednoducho nachádzame príležitosť si uľaviť, vypustiť paru a napísať názor, ktorý by sme nikdy nepovedali „z očí do očí“.

NEHÁDAME SA V DIALÓGU, PÍŠEME DLHÉ MONOLÓGY

V online diskusii sa stretávame mnohí. Prichádzame so svojimi názormi, postojmi, hnevom, frustráciou, rôznymi zážitkami, poznatkami, skúsenosťami, snahou zaujať. Máme očakávania – často také, že diskusia bude plná negatív a hnevu. Napriek tomu, že málokto (okrem trollov) chce začať alebo vstúpiť do hádky, niekedy to nevydržíme. Hovoríme si, že to predsa nemôžem nechať len tak, spontánne klikáme na „komentovať“ a píšeme svoj názor.

Kým napíšeme komentár, prejde minúta, možno viac. V tom čase máme „pokoj“, v ktorom nám nikto neskáče do reči, ako tomu neraz býva v bežnej diskusii tvárou v tvár. Píšeme monológ, v ktorom máme chvíľku času si premyslieť, čo píšeme a tiež aj čas na to, aby sa naše negatívne emócie zbierali a vybičovali ešte o niečo viac, než pred chvíľou.

Ak by sme takto reagovali naživo, k ničomu by sme nedospeli, lebo ak by sme chceli niečo povedať, alebo aby sme počuli toho druhého, potrebovali by sme sa najprv upokojiť a mať aspoň trošku pod kontrou aj naše emócie.

Pod vplyvom emócií často skĺzneme k tomu, že namiesto diskusie a počúvania, urážame, útočíme na druhých alebo píšeme nekonštruktívny a neraz až negatívny komentár. Je ale aj výnimka – je ňou tichá väčšina, ktorá svoj „pud“ reagovať, vďaka sebaregulácii potlačí a nezasiahne ani v situácii, keď sa deje krivda.

KTO JE TEN, NA KOHO KRIČÍME?

Z dobrého úmyslu slušnej online diskusie často vzniká slovná vojna s niekým, koho nepoznáme, nevieme ako vyzerá, koľko má rokov, či je to muž alebo žena. Človeka, ktorého nevidíme a nepoznáme, vnímame ako niečo abstraktné. Síce vieme, že nediskutujeme s robotom alebo počítačom, no keď druhého nevidíme pred sebou, menej si uvedomujeme, že je to citlivá ľudská bytosť, ktorej môžeme našim konaním ublížiť.

OSOBITNÁ SKUPINA – TROLLOVIA

Pozná ich asi každý, kto niekedy čítal nejakú diskusiu pod článkami, alebo blogmi. Tzv. trollovia prídu do diskusie, napíšu komentár, často ich napíšu mnoho. Človek sa občas až zamyslí, či to ten človek myslí naozaj vážne. Tie písmenka komentáru pôsobia neraz ako iskra, v už aj tak búrlivej diskusii.

Cítime, že hovorí nezmysel. Srdce nám hovorí, že mu musí niekto povedať, že to tak nie je. No s trollom sa nedá diskutovať. Čím trefnejší argument použijeme, tým horšia odozva príde. A prečo?

Pretože trollom nejde o pravdu. Ich cieľom je získať pozornosť. Aby ju získali, zastávajú často extrémne postoje a názory, píšu to, čo iní vnímajú ako provokáciu. Potrebujú získať svoje publikum a keď ho už získajú, potrebujú ho niečím „zabaviť“. Publikum predstavujeme my, ktorí sa im snažíme všemožne otvoriť oči a ukázať pravdu. Až keď toto publikum stratia a nikto ich nebude presviedčať, až keď si ich nikto nebude všímať, omrzí ich to. Toto fakt doporučujem.

MÔJ NÁZOR JE TEN PRAVÝ NÁZOR

Dnes už máme všetci takmer na všetko názor. Je to žiadúce, byť schopný sa ku všetkému vyjadriť. Náš názor si vytvárame vďaka všetkému čo sme zažili, počuli, čítali. Názory určitých skupín prijímame, zvnútorňujeme ich do nášho videnia sveta. Dá sa povedať, že preberáme identitu skupiny a tá sa tak stáva súčasťou našej vlastnej identity.


Našu vlastnú identitu si pozorne strážime. Niekedy agresívne, nenávistne voči iným identitám. V online svete hľadáme niekoho, kto má podobný názor, a vďaka neobmedzenému prísunu postojov, máme veľkú sancu, že niekoho, kto premýšľa podobne, nájdeme. Mnohé online diskusné imaginárne skupiny sa delia podľa názorových prúdov, ktoré nezmyselne na seba narážajú. Bijeme sa za názory našej skupiny neraz s takou vervou, že si nevšimneme, že aj tá druhá môže mať v niečom pravdu. Ani len sa nad tým nezamyslíme. Neraz skĺzneme k tomu, že sme voči druhým nepriateľskí a útoční už len z princípu.

NORMY V SKUPINE MENÍME JA, TY AJ ON

Online diskusie sú na to, aby sme v nich diskutovali. Máme slobodu názoru a každý môže vyjadriť ten svoj. Niektorý sa nám páči viac, iný menej a pri niektorom sa nám ježia vlasy na hlave. Tak, ako je v poriadku svoje názory vyjadrovať, rovnako môžeme s názormi iných nesúhlasiť a dať to najavo. Dôležitý však je spôsob.

Tu práve začína začarovaný kruh online diskusných fór a diskusií. Vyjadrujeme svoje názory, no často nešťastnou a nevhodnou formou. Využívame rôzne „skratky“ (napríklad nadávky), urážame, zosmiešňujeme kohokoľvek, kto má iný názor, nadávame na všetko a všetkých. To, aké je to pre tých druhých, nás nezaujíma.

Dvom nemeckým psychologičkám Leonie Rosner a Nicole Kramer to nedalo a chceli zistiť, čo stojí za nenávistnými komentármi na sociálnych sieťach. Zamerali sa práve na skupinové normy správania a anonymitu sociálnych sietí. Zistili, že samotná anonymita nemôže za vsetko. Nenávistné komentáre sa objavujú aj vtedy, keď máme vlastné meno zverejnené.

Dôležité však podľa nich bolo, aké normy správania sa v online diskusných fórach vytvorili. Keď prevládala väčšina nenávistných (nepríjemných) komentárov, ďalší komentujúci nemal dôvod, prečo nenapísať ďalší podobný (nenávistný) komentár. V diskusii, kde však bolo viac kultivovanej diskusie, bolo náročnejšie narušiť tento pokojný priebeh nejakým hate-om.

Ak dovolíme, aby na diskusnom fóre boli osobné ataky, vysielame správu, že je to pre nás akceptovateľné správanie. Ak budeme vytvárať rešpektujúcu a slušnú diskusiu, ukážeme že normálna a akceptovaná je práve slušnosť.

VÄČŠINA MÔŽE ZA TO, AKÁ DISKUSIA JE

Keď si otvoríme diskusiu k článku, neraz už vopred očakávame, že sa tam budú nachádzať nadávky, nepriateľstvo, hnev, sarkazmus, hate. Ticho na to pozeráme. Niektorí sa možno zabavíme, iných to nahnevá, no väčšina mlčí. Na sociálnych sieťach, v prostredí anonymity, sa hádajú ľudia s rozdielnymi názormi. Ich jazyk je však často rovnaký. Pretkaný hnevom, agresiou, nepríjemnými slovami.

Za to, ako vyzerajú diskusné fóra môžeme my sami. Písaním hnevlivých komentárov, či nezáujmom a mlčaním. Môžeme to ale zmeniť. Nie však pravidlami, ktoré sa dajú porušiť, ale vlastným, pokojným, citlivým a vľúdnym komentovaním. Zmeňme náš jazyk, jazyk priateľov a zmeníme jazyk celej skupiny a celého diskusného fóra.

Lebo ako hovorí Graham Jones najlepším spôsobom ako zvládnuť online negatívne správanie je neakceptovať ho.

AKO TO MÔŽEME NEAKCEPTOVAŤ?

Profesorka Myiah Hutchens premýšľa nad spôsobmi, akými je možné dosiahnuť slušné a pokojné online diskusie. Ako jednu z možností vníma zvýšenie kontroly v online fórach, kde by boli agresívne komentáre priamo vymazávané. Poukazuje však na fakt, že takáto silná kontrola môže ešte zvýšiť agresivitu ľudí. Nahlasovanie a vymazávanie nenávistných komentárov, preto nie je najefektívnejšou stratégiou boja proti online hate-u.

Ako ďalšiu možnosť vníma označovanie a nahlasovanie nevhodného obsahu. Je však obozretná, pričom si uvedomuje, že nahlasovanie komentárov môže viesť k tomu, že sa budú diskutujúci „zbavovať“ komentárov s opačným názorom, napriek tomu, že boli napísané slušne. Môžeme tak ľahko skĺznuť k tomu, že z diskusie sa stratí princíp demokracie postojov.

Pri snahách o zmenu našich diskusných fór musíme byť preto obozretní a snažiť sa nielen o vymazanie komentárov, ale najmä o zmenu celého diskusného prostredia a noriem správania, ktoré v online priestore akceptujeme. Zdá sa, že to je na dlhé lakte, no asi nám neostáva nič iné, len si dopriať čas a naučiť sa, čo sú tie najlepšie spôsoby regulácie haterov a trollov.

NENECHAJME TO LEN TAK

Na Slovensku sa rozvíja fantastická online komunita #somtu, ktorá nechce mlčať.
Chce zmeniť povahu facebookových diskusií na aké sme si zvykli. Nasleduje úspešné iniciatívy, ktoré sa snažia zatočiť s online hate-om vo svete. Cieľom skupiny je hladať a vykonávať konkrétne kroky, aby sa naše online správanie zmenilo. Prinášajú komentáre v rôznych diskusiách a obohacujú ich o trefné argumenty – slušnou a citlivou formou. Každý svojou trochou prispieva ku veľkej zmene – ku zmene noriem a pravidiel v online diskusiách, ktoré je potrebné zlepšiť.

Chceš prispieť aj ty svojim slovom, svojim nemlčaním?

Pridaj sa. Pomôž nám naučiť návštevníkov „z doby kamennej“ čo najskôr slušne a tolerantne diskutovať v našich internetoch.

My z IPčka tiež pomáhame tejto komunite, pretože sme presvedčení, že je to potrebné a toto je správna cesta. Nemlčať, ale slušne, s úctou a rešpektom ku individualite komunikovať s inými.

[alert style=“warning“]Naše skúsenosti s vyššie popísanou teóriou:
Klienti našej internetovej poradne IPčko.sk sú často mladí ľudia, ktorí nevidia perspektívu života. Chcú ho zmeniť k lepšiemu, no nie sú ochotní investovať svoju energiu a čas. Chcú všetko teraz a hneď. Rovnako často pristupujú k hodnotám a postojom. Z médií sa na nich valí množstvo správ o veciach, ktoré nie sú ideálne. Pri množstve informácii nemajú možnosť, silu a chuť nad nimi kriticky premýšľať. Doba je nastavená na rýchle reakcie a riešenia a mladí sú nútení vytvoriť si názor – hneď. Pridať sa na jednu, alebo druhú stranu,… Keďže si názor nestihli vytvoriť, preberajú ho od iných, ktorí vystupujú isto, sebavedomo. Hľadajú únik z toho, čo ich hnevá a frustruje. Mladí majú pocit, že treba nájsť rýchle a účinné riešenie a tak sa pridávajú k názorom, ktoré im tieto rýchle riešenia ponúkajú.

Keď sa stretnú s inakosťou v akomkoľvek smere, či názore, konajú často rýchlo, neuvážene. Aby ochránili svoj názor, správajú sa dominantne voči tým, ktorí sú iní, či len vyzerajú inak. Pri našej práci s mladými si stále viac všímame začínajúce prejavy intolerancie a presvedčenia, že sú niečo viac ako tí iní. V skupinách s extrémistickými netolerantnými názormi zároveň získavajú pocit, že konečne niekam patria. Že s niekým zdieľajú rovnaké názory, hoc len na istú časť problému. Mladí ľudia do extrémistických skupín často vstupujú s cieľom mať priateľov, miesto, kam patria, či ako náhradu vlastnej nefunkčnej rodiny a samotné radikálne názory prijímajú pod vplyvom skupiny.

Z našich skúseností internetovej poradne IPčko vieme, že online komunity sú možnosťou, ako kontakt a pocit skupinovej identity získať. V online skupine získavajú podporu a možnosť komunikovať. Navyše, ak im skupina podsúva jednostranné názory, omnoho jednoduchšie ich prijíma za svoju pravdu a vyčleňuje sa voči opačným názorom. Skúsenosti našej poradne IPčko.sk nasvedčujú tomu, že mladí ľudia potrebujú niekoho, s kým by sa mohli rozprávať, hľadať hodnoty a presvedčenia, ku ktorým sa oplatí pripojiť. Niekoho, s kým by mohli hľadať riešenia svojej frustrácie, hnevu a traumy, ktorá v negatívnom smere ovplyvňuje ich život, no často o takejto možnosti nevedia a najmä sa chcú zabávať.

Veľmi skoro, po spustení našich služieb pomoci na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk, sme zistili, že sa na nás obracajú najmä mladí ľudia z rôznych diskusných fór, či skupín na sociálnych sieťach. Preto sme v minulých rokoch pilotne vyskúšali projekt Online terénnej práce. Často sme pri komunikácii s mladými na internete narážali na online komunity, diskusné fóra a skupiny s množstvom negatívneho agresívneho obsahu kde sa mladí navzájom „hate-ovali“, ponižovali a často navádzali na deštruktívne konanie. Svojimi slovami si navzájom veľmi ubližovali, hoci mnohí mladí si pôvodne do týchto skupín a fór prišli pre pomoc. Naša skupina online tereňákov chce na týchto miestach poskytovať jazykom online komunity pomáhajúci pohľad, ktorý vyvažuje negatívne slová a označenia, prinášať pochopenie, podporu a odbornú pomoc.

Okrem prinášania pomáhajúceho obsahu a ponúkania pomoci mladým, ktorých trápia rôzne ťažkosti, prinášame tolerantný, rešpektujúci názor bez predsudkov, aby sme tak vyvážili a dúfame, aj prevážili nenávistné a netolerantné komentáre na diskusných fórach.  Z našich minulých skúseností vieme, že sa z agresívneho obsahu, výsmechu a „hate-u“ často podarilo negatívne prejavy utlmiť a vytvoriť atmosféru podpory.[/alert]

Veľmi dobrý návod na etiketu v online diskusných fórach ponúka aj TOURO COLLEGE. Jemne sme ich upravili, verím, že budú inšpiráciou.

Teraz potrebujeme už len jedno, odvahu niektoré z návrhov vyskúšať.

Držím palce.

Madro Marek, psychológ



0

Nezaradené

Organizácia IPčko prechádza v tomto období významnými zmenami svojej organizačnej štruktúry.

Dôvodom týchto zmien je potreba zvýšenia interných kapacít organizácie v oblasti finančného manažmentu za účelom posilnenia transparentnosti a dôveryhodnosti organizácie.

IPčko má od mája 2017 NOVÚ SPRÁVNU RADU zloženú z odborníkov a nové vedenie organizácie.

Členmi správnej rady sú:

Prof. PhDr. EVA GAJDOŠOVÁ, PhD., vysokoškolská pedagogička, školská psychologička



Eva Gajdošová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1981 pracovala na Katedre psychológie ako vysokoškolský učiteľ so zameraním na pedagogickú a školskú psychológiu (poruchy správania, špecifické a vývinové poruchy učenia, sociálna psychológia školy, sociálno-psychologický výcvik, teoretické a praktické otázky výchovno-preventívneho programu DRUHÝ KROK) a od roku 2012 pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Fakulte psychológie na Paneurópskej vysokej škole. Je spoluzakladateľka Asociácie školskej psychológie SR a ČR.  Je členkou N.E.P.E.S. pri EFPA (European Federation of Psychological Association) so sídlom v Bruseli. Zúčastňovala sa na realizácii Humanistickej školy priateľského partnerstva, v ktorej výskumne overovala opodstatnenosť funkcie a pôsobenia školského psychológa priamo na školách a možnosti zavedenia humanistických prvkov do našich škôl. Je koordinátorkou vzdelávacieho programu, držiteľkou certifikátu trénera v preventívnom programe proti násiliu v školách SECOND STEP (v slovenskej modifikácií DRUHÝ KROK) získaného od Committee for Children, Seattle, USA v r. 2004. Eva Gajdošová je aj štatutárnou zástupkyňou občianskeho združenia PROFKREATIS.

Povedala o IPčku: „IPčko je pre mňa POMOC MLADÝCH MLADÝM. Práve tu sa stretli zanietení mladí odborníci z radov psychológov, pedagógov, sociálnych pracovníkov, ktorí si uvedomili svoje poslanie podať pomocnú ruku, radu, konzultáciu, vypočutie, oslovenie tým deťom, dospievajúcim a mladým ľuďom, ktorí sa nachádzajú v kríze a nemajú aktuálne pri sebe človeka, ktorý by bol pre nich v ťažkej životnej situácii oporou. Našli ho v IPčku, v združení , v ktorom sa prostredníctvom internetu poskytuje on-line poradenstvo a ktoré hľadá, ak je to potrebné, pre týchto mladých pomoc u ďalších svojich spolupracovníkov v školách, v školských,  sociálnych a zdravotníckych zariadeniach a inde. Tu žiadne dieťa a mladí človek nie je odmietnutý, každý sa vypočuje, každý pocíti súcit, spolupatričnosť, ľudskosť a nádej.

Mgr. PATRIK HERMAN, televízny moderátor a vysokoškolský pedagóg


zdroj foto: www.partikherman.com


Patrik sa narodil v Trnave. Tu absolvoval gymnázium i vysokoškolské štúdium politológie na Trnavskej univerzite. Profesionálnu kariéru začínal ako moderátor v trnavskom Rádiu Forte a hovorca mesta Trnava. Už 20 rokov sa prihovára divákom televízie Markíza, v súčasnosti je tvárou relácie Reflex. Pôsobí ako pedagóg na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Nielen vo svojej práci, ale aj mimo nej sa snaží pomáhať ľuďom v núdzi. Už 18 rokov sa stará o deti s kombinovaným zdravotným postihnutím ako „krstný otec“ Občianskeho združenia Iskierka v Trnave. Už 20 rokov organizuje letný tábor pre deti zo znevýhodneného prostedia, siroty, polosiroty a týrané deti. Je zakladateľom slovenskej pobočky pacientskeho združenia Europacolon Slovensko, ktoré pomáha pacientom s rakovinou hrubého čreva a konečníka a ich príbuzným. Je podpredsedom Detskej organizácie Fénix, ktorá sa venuje práci s deťmi a mládežou. Patrik je sedemnásobným držiteľom diváckej Ceny Osobnosť televíznej publicistiky, Ceny Srdce na dlani a ďalších.

Povedal o IPčku: „Priatelia sú niekedy jedinou silou, ktorá vás zadrží pred pádom do priepasti. Ak sú nimi ľudia z IPčka, rád sa k nim pridávam“.

Ing. MELÁNIA KURPIELOVÁ, projektová a krízová manažérka


zdroj foto: osobný album M.K.


Vyštudovala Hospodársku politiku na Ekonomickej univerzite v Bratislave. V neziskovom sektore pôsobí od roku 2005. Osem rokov pracovala v Slovenskom výbore pre UNICEF, dva roky spolupracovala s organizáciou VOICES. V sučasnosti spolupracuje s organizáciami Centrum Slniečko, n.o., Koalíciou pre deti Slovensko, o.z. a Národným koordinančným strediskom pre riešenie problematiky na deťoch. Spolu s organizáciami zameranými na rozvoj a podporu dobrovoľníctva sa aktívne angažuje v zaradení dobrovoľníctva do národných politík.

Povedala o IPčku: „Cítim zodpovednosť voči deťom a mladým ľuďom. Pre nich je IPčko dôležité a veľmi potrebné. Bez IPčko.sk by vznikla „čierna diera“ – šanca na efektívnu pomoc pre deti a mladých ľudi, ktorí pomoc hľadajú. Mladí potrebujú IPčko a my dospeláci tiež, pretože máme možnosť našim deťom pomocť v online priestore, s ktorým sa priatelíme určite menej ako mladí ľudia a deti.“


Odbornú garanciu nad projektami IPčka drží  Mgr. Andrea Hudeková, psychologička, supervízorka, psychoterapeutka.



Do vedenia organizácie bola vymenovaná ako nová riaditeľka pre oblasť financií a manažmentu Gabriela Zúbriková.


Gabriela Zúbriková pracovala takmer 15 rokov ako finančná riaditeľka Nadácie Pontis, v minulosti spoluzakladala prvé Materské centrum Hojdana, ktoré sídli v Bratislave. Do IPčka prináša dlhoročné skúsenosti s vedením neziskovej organizácie, pevnú ruku a množstvo nápadov na skvalitnenie procesov v organizácii.

„Prečo práve IPčko? Je to organizácia, ktorej som v posledných týždňoch dobrovoľnícky pomáhala, spoznala som ich a zistila, že sú absolútne skvelí, robia strašne super robotu, veľmi potrebnú, extrémne užitočnú, a čo ma dostalo najviac – robia to dobrovoľnícky. Je mi nesmierne sympatické a pokladám to za úžasné, že aj v dnešnej uponáhľanej dobe dokážu ľudia venovať pomoci druhým tak veľa nadšenia a úsilia. Je to úžasná partia mladých ľudí, ktorú sú pre mňa inšpiratívni, skromní, usilovní, altruistickí a zaslúžia si rešpekt. Pomáhajú tam kde treba, 17 h denne 7 dní v týždni, už päť rokov… fandím im a majú moju dôveru. Teším sa, že budem môcť byť užitočná tejto skvelej organizácii a pomáhať pri jej profesionalizácii a ďalšom rozvoji jej činností..“

Mgr. Marek Madro ostáva štatutárom občianskeho združenia a bude sa ako riaditeľ venovať odbornej práci a záležitostiam psychologického poradenstva, v ktorej má dlhoročnú expertízu a jedinečné skúsenosti.

Kontrolovať fungovanie organizácie, napĺňanie jej stanov a projekty organizácie bude Mgr. Jozef Švec.



IPčko v novom zložení má pred sebou výzvy stabilizácie organizácie, rozšírenie a skvalitnenie služieb pomoci pre mladých ľudí v kríze. Nie sú to ľahké úlohy, no vo vedení IPčka panuje veľká vášeň na pomoc mladým a aj odborná skúsenosť preverená rokmi a veľkými výsledkami jej členov.

Cieľom občiankeho združenia IPčko je, aby každý mladý človek mal niekoho, za kým môže prísť vtedy, keď mu je ťažko.  Sú to nemalé sny, no príbeh IPčka je už teraz fantastickým dobrodružstvom s desiatkami tisíc mladých, ktorí našli novú chuť žiť.
Veríme, že pre mladých dokážeme byť efektívnou podporou a chceme na to hľadať tie najlepšie príležitosti.

Držte nám, v našom snažení palce.

0

Nezaradené

Máš rád/rada DOBROdružstvo?

IPčko hľadá DOBROdruhov!

Tak sa pridaj k našej družine!

IPčko Ti na známosť dáva, že dvere novým poradcom opäť otvára!

A ver, že u nás to nie je žiadna nuda!

Práve naopak- dvere do IPčka predstavujú svet mnohých DOBROdružstiev v online poradenstve, v životoch mladých, ktoré môžeš práve Ty nasmerovať k lepšiemu.

Navyše, máš pritom možnosť získať odborné skúsenosti v DOBROM kolektíve mladých psychológov či sociálnych pracovníkov.



Má odvážne srdce na pravom mieste. Nebojí sa vykročiť z vlastného pohodlia a ísť v ústrety rôznym životným príbehom mladých ľudí. Je vyzbrojený láskavosťou, otvorenosťou, chuťou neustále na sebe pracovať, akceptujúcim a priateľským prístupom.

Tentokrát ponúkame možnosť realizovať sa v jednej z oblasti dobrovoľníctva, v ktorej naše občianske združenie poskytuje pomoc mladým ľuďom a deťom v krízových situáciách. Pracujeme s nimi najmä vo virtuálnom priestore na našej internetovej poradni pre mladých IPčko.sk. Pristupujeme k nim profesionálne, ale hlavne ľudsky a s otvoreným srdcom. Práca poradcu nie je jednoduchá, no stojí za to. Denne sme svedkami, ako mladí vďaka našej práci zažívajú novú nádej a môžu naštartovať svoj život nanovo.



IPčkar je DOBROdruh, ochotný venovať svoj voľný čas mladým ľuďom v kríze. Prijíma bez odsúdenia a má priateľský prístup. Je motivovaný neustále na sebe pracovať, vzdelávať sa a rásť. Je otvorený konštruktívnej kritike. A je tímový hráč.

IPčkar pomáha mladým ľuďom prostredníctvom chatového poradenstva. Popri tom sa neustále učí, ako to robiť lepšie a efektívnejšie. Svoju prácu vykonáva doma v zhode s dobrovoľníckou zmluvou a etickým kódexom.

  • podmienkou je minimálne bakalárske vzdelanie v odboroch psychológia, sociálna práca alebo sociálne služby a poradenstvo

  • záujem o prácu s mládežou v prijímajúcej atmosfére

  • profesionálny prístup

  • ochota vzdelávať sa

  • schopnosť sebareflexie

  • empatia, trpezlivosť, otvorenosť

  • cit pre zodpovednosť

  • tímovosť a kolegialita

  • možnosť osobne sa zúčastňovať vzdelávaní a supervízii v Bratislave

Neopakovateľné skúsenosti, prax v poradenskej práci, podporujúci a priateľský tím ľudí, pravidelná supervízia, kvalitné vzdelávanie a certifikáty o úspešne absolvovaných vzdelávaniach.


Ako sa stať jedným z nás, DOBROdruhov v družine IPčka?


Ukáž nám svojho DOBROdružného ducha vo video eseji (za ktorú budeš mať body navyše oproti menej dobrodružnej písanej eseji v rozsahu min. A4) na tému:
DOBROdružstvo života: Ako ho žijem a ako v ňom DOBROdružne pomáham iným?

  • Doplňujúce otázky:

    Ako vnímaš DOBROdružstvo vo svojom živote a akým spôsobom ním vieš inšpirovať či pomôcť iným?

  • Ako by mal vyzerať ideálny DOBROdruh pomáhajúci mladým v online priestore? (jeho charakter, vlastnosti, postoje, vedomosti a zručnosti, prístup k človeku…)

  • Akým spôsobom by si ako poradca/ poradkyňa rád/a pomáhal/a mladým na ich ceste vedúcej k plnohodnotnému životnému DOBROdružstvu? (prístup, nástroje, ktoré by si využil/a)

  • Čo zo svojho životného DOBROdružstva by si rád/a ponúkol IPčku?

  • V čom by si sa rád/a zlepšoval/a a rástol/ rástla?

  • Z čoho máš obavy v DOBROdružnom svete online poradenstva na chate?

Vyplň prihlasovací formulár „Chcem sa prihlásiť“ a prilož k nemu svoju vypracovanú esej.

Prihlasovací formulár nájdeš na konci tejto stránky. Vyplniť ho musíš najneskôr do 31. mája.

S jeho vypĺňaním neotáľaj, čím skôr ho vyplníš, tým lepšie. 

Buď pripravený/á na ďalšie inštrukcie.

Nábor prebieha vo viacerých kolách. To znamená, že od nás môžeš najneskôr do 2.6. očakávať e-mail.

V ňom Ťa pozveme do druhého kola, ktoré bude obsahovať splnenie nejakej rýchlej „domácej úlohy.“

Nemusíš sa báť, všetky podrobnosti Ti vysvetlíme.

Pre istotu si občas skontroluj aj spam-folder vo svojej mailovej schránke či v ňom neskončil náš email. Nestáva sa to síce často, ale istota je istota.



Počkaj si na konečné rozhodnutie.

O tom, ako sme sa rozhodli, Ti dáme vedieť po skončení všetkých kôl náboru. Nábor plánujeme ukončiť 6. júna 2017. To znamená, že v tomto termíne budeme rozhodnutí o každom jednom prihlásenom človeku a každý už bude v tento deň vedieť, či bol prijatý alebo nie. V prípade, že budeš prijatý/á, tak Ti oznámime aj termíny akreditovaných vzdelávaní.

Ako si sa rozhodol/rozhodla?

Ak sa chceš pridať k poradcom na internetovej poradni, klikni na CHCEM SA PRIHLÁSIŤ nižšie a vyplň prihlasovací formulár.



Tešíme sa na TEBA.

 

0

PREVIOUS POSTSPage 1 of 9NO NEW POSTS