Nezaradené

Mladí ľudia v období dospievania musia zvládnuť a naučiť sa zvládať rôzne životné úlohy vo vzťahoch, v škole, v osamostnatňovaní sa a pod. Mnoho mladých ľudí však dospieva v nevhodných podmienkach, v rozvrátených rodinách, bez podpory a pomoci. V období dospievania sa zároveň rozvíjajú rôzne emocionálne a duševné ťažkosti, no dospievajúci sa obávajú vyhľadať odbornú pomoc.

Mladí ľudia trávia množstvo svojho času na internete. V online priestore hľadajú tiež informácie a pomoc v situáciách, keď prežívajú emocionálne ťažkosti alebo sa ocitnú v náročnej životnej situácií. Témy duševných problémov sú v spoločnosti stále tabuizované a vyvolávajú negatívne reakcie, nenávistné prejavy či odsudzovanie. Pomoc, ktorú očakávajú však nie vždy získajú. Namiesto toho dostávajú kritické poznámky, hatespeech, ktorým sa nevedia brániť a ešte viac ich to zraňuje. Získavajú aj nevhodné a nesprávne informácie, no majú problém zhodnotiť, ktoré rady a informácie sú vhodné a ktoré môžu pre nich naopak predstavovať riziko.

Podporu a potrebné správne informácie im poskytujú naši online tereňáci, ktorí vstupujú do online skupín, vyhľadávajú tých mladých, ktorí potrebujú pomoc a poskytujú im podporu, vypočutie a vhodné rady a informácie, ktoré sú overené. Zároveň im pomáhajú meniť postoje k duševným problémom a k vyhľadaniu potrebnej odbornej pomoci. Aby však mohli mladým ľuďom v ťažkostiach pomôcť, je potrebné aby sa online tereňáci neustále odborne rozvíjali. Vďaka odbornému vedeniu mladých online tereňákov bude pomoc mladým ľuďom v náročných situáciách, ako aj zmena ich postojov a hodnôt ešte efektívnejšia.

Vďaka Dotácii Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sme pripravili a vydali unikátny metodický materiál, ktorý chce byť efektívnym nástrojom na prípravu online terénnych pracovníkov pri priposkytovaní podpory, pomoci, informácií a sprevádzania mladých ľudí v ťažkých životných situáciách, ktorí pomoc a informácie hľadajú na internete.

Autormi odbornej poblikácie sú PhDr. Marek Madro, Mgr. Veronika Kohútová a Bc. Pavol Dérer.

Ďakujeme za veľkú podporu, pripomienky a pomoc recenzentkám – prof. PhDr. Eve Gajdošovej, PhD. a Mgr. Mariane Kováčovej, PhD.

Obálku a zalomenie vytvoril Lukáš Kala.

Na záver chceme poďakovať všetkým našim dobrovoľníckym poradcom na internetovej poradni pre mladých IPčko.sk a našim online tereňákom. Hodnota, ktorú do našej spoločnosti v prospech mladých ľudí  na Slovensku prinášajú svojim nasadením a odborným prístupom je pre našu spoločnosť neoceniteľná.




0

Nezaradené
Vážené dámy, milí páni.

Predstavujeme Vám naše NOVÉ LOGO.

IPčko je znázornené ako dve bublinky rozhovoru a pripomína aj srdce, ktoré dávame do našej práce.
Za nenápadným obrázkom sa skrýva mnoho.
Skratka IP v sebe skrýva Internetovú Poradňu, a najmä Prijatie, ktoré je dôležitou súčasťou našej práce. IP je aj skratka prvého názvu našej organizácie (Inštitút prijatia).
A nakoniec, IP pripomína tiež „IP adresu“ ako symbol virtuálneho sveta časti našej práce.
Naše logo zámerne pripomína aj srdce, ktoré do svojich služieb pomoci mladým vkladáme a chatovacie „bublinky“ evokujú aj priateľský rozhovor, ktorý na IPčko.sk môžu mladí ľudia nájsť.


NOVÉ LOGO má aj naše občianske združenie.

Veríme, že sa Vám naše inovované logo od Lukáša Kala páči , je pre nás aj symbolom neustáleho zlepšovania našej práce a veríme, že sa vám budú páčiť aj nasledovné zlepšenia, ktoré môžete očakávať čoskoro.

Sledujte nás aj ďalej

0

Nezaradené

?‍?V ROKU 2017 SME POMÁHALI VEĽA?‍?
Chceli sme byť užitoční mladým, ktorí sa cítia sami.
A podarilo sa ?????‍♂️?

Pomáhali sme až 5 683 hodín a 21 minút.  Rok 2017 mal pri tom 8 760hodín⏰.
Vaša spokojnosť s rozhovormi s našimi vyškolenými poradcami bola až 89%!♀️♂️
Urobilo nám to radosť, ĎAKUJEME.

Na IPčko.sk sa obrátili mladí ľudia počas roka spolu až 11 410x a prostredníctvom online terénneho vyhľadávania mladých v problémoch na sociálnych sieťach sme oslovili ďalšie stovky z Vás. ♂️♀️

ĎAKUJEME ZA DÔVERU

Ďalšie čísla z roku 2017:
– 21 odborných vzdelávaní našich poradcov
– 5 skupinových supervízií pre poradcov z IPčko.sk
– 18 nových posíl (poradcov), ktorých sme hľadali vďaka 3 náborom
– 4 odborné príspevky na konferenciách a 4 články v odborných publikáciách
– 20 popularizačno – odborných článkov
– 18 stretnutí s deťmi a mladými ľuďmi na školách a organizáciách, ktoré pracujú s deťmi
– 1 výskum – Online terénna práca (v svojpomocných skupinách na FB)
– 1 vydaná odborná publikácia
– 30 intervíznych osobných stretnutí poradcu a jeho supervízora
– 94 vypracovaných spätných väzieb poskytnutých poradcom k jednotlivým chatom
– 313 konzultácii s poradcami týkajúcich sa práce s klientmi
– 1 odborné vzdelávanie so zahraničnou lektorkou
– 2 týždne psychologickej pomoci pre deti zo sociálne znevýhodnených rodín v letnom tábore
– 92 000 videní nášho informačného videa o Modrej veľrybe
– založili sme 1 online svojpomocnú komunitu Nevládzem žiť
– snažili sme sa o možnostiach pomoci šíriť informácie aj cez médiá, o čom svedčí takmer 100 mediálnych výstupov.

Príbeh roka 2017 môžeme považovať za veľmi divoký, ale aj veľmi úspešný.

Súčaťou nášho roka boli aj ťažké chvíle, najťažšou bola posledná rozlúčka s našou kolegyňou Maťou, ktorá nám veľmi chýba, no jej príbeh a odkaz nezomrú.

ĎAKUJEME našim úžasným poradcom, podporovateľom, darcom a priateľom IPčka za veľkú pomoc.



Tešíme sa na všetky dobrodružstvá, ktoré prinesie rok 2018.

Ak sa Vám páči naša práca, prosíme, podporte ju na: https://www.ludialudom.sk/profil/detail/1644, vďaka tomu sa budeme môcť viac sústrediť na to, prečo sme vznikli. Vďaka.

0

Nezaradené

Počas posledných pár rokov zmenil internet možnosti komunikácie a kolobeh informácii na nepoznanie. Poskytuje tiež celkom nové podmienky pre sebaprezentáciu a vyjadrenie osobnosti či komunikáciu o citlivých témach a potrebách.

Vďaka disinhibičnému efektu sme vo virtuálnom priestore otvorenejší, sme menej ostražití a máme pocit anonymity. Často, ak prežívame problém, o ktorom nemôžeme z rôznych dôvodov hovoriť s blízkymi v prirodzenom offline prostredí, využijeme nekonečné možnosti komunikácie s neznámymi na sociálnych sieťach. Tak vznikajú online záujmové komunity na nespočetné množstvá tém a problémov, kde ľudia hľadajú rovesnícku pomoc, postoje a skúsenosti iných ľudí, ktorí riešia podobný problém či situáciu. Psychológovia z online terénneho projektu z nášho IPčka často pri výkone svojej služby pomoci narážajú na také online komunity, kde vhodný zásah psychológa mení celkovú atmosféru diskusií z nebezpečnej až k pomáhajúcej.

Mladí ľudia sú v citlivom životom období, kedy hľadajú, kto sú, kreujú svoju identitu, svoje názory, postoje, hodnoty, presvedčenia. Odpútavajú sa od svojich rodičov a nachádzajú prvé silnejšie priateľstvá či prvé lásky. Toto obdobie je často veľmi náročné a búrlivé nielen pre rodičov, pre učiteľov, ale najmä pre mladých ľudí. Je preto dôležité, aby v situácii, keď prežívajú nejaké ťažkosti, problém, krízu v citových oblastiach a podobne, mali k dispozícii dôvernú osobu a odborníka. A je kľúčové, aby pracoval v prostredí, kde o svojom prežívaní prirodzene hovoria. U mladých ľudí sa pod vplyvom všetkých náročných zmien, zvyšuje riziko rozvoja duševných ťažkostí, s ktorými bojujú. Či už ide o pocity smútku, depresie, úzkosti a pod., pomoc, či už odbornú alebo pomoc od rodiny a priateľov, častokrát nechcú využiť. Napríklad pri pocitoch depresie by odborníka vyhľadala len asi polovica mladých ľudí.

V minulosti som vo výskume zistil, že až 38% mladých ľudí nevyhľadá odbornú pomoc a ani pomoc z okolia ani v prípade, že premýšľajú nad samovraždou. Obávajú sa odsúdenia zo strany rodiny či priateľov, ale taktiež majú obavy z toho, ako také stretnutie a rozhovor s odborníkom prebieha. Preto radšej so svojim problémom ostávajú sami alebo hľadajú odpovede na internete. Výskum Harrisa, McLeana a Sheffielda ukázal, že mladí ľudia, ktorí málo vyhľadávajú pomoc v offline prostredí, častejšie napríklad v prípade samovražedných myšlienok vyhľadávajú pomoc na internete, aby našli niekoho, kto ich pochopí a podporí. Na internete ale často môžete nájsť informácie, ktoré vás viac ohrozia, než pomôžu. Online môžete nájsť nielen skupiny či príbehy ľudí, ktorí svoj problém úspešne prekonali a žijú svoj život ďalej, ale môžete veľmi jednoducho naraziť aj na stránky, na ktorých sú rozpísané rôzne výhody či nevýhody rôznych spôsobov samovraždy a sebapoškodzovania.

  • Čo napríklad môžu na internete nájsť?
    Články, ktorých obsahom sú emocionálne problémy, o čom to je. V lepšom prípade aj čo možno s tým robiť, na koho sa obrátiť, či to, že to nie je žiadna hanba niečo také prežívať.
  • Články o emocionálnych problémoch známych ľudí, ale často aj tragédie známych ľudí (samovražda celebrít a pod),
  • Diskusie na témy problémov, ktoré prežívajú,
  • FB skupiny, kde sa zdržiavajú ľudia, ktorí prežívajú podobné ťažkosti a ďalšie.


V tomto článku chcem upozorniť na najdôležitejšiu vec môjho bádania v online médiách, ktoré informujú o ťažkých osudoch ľudí. Kľúčovú rolu totiž zohráva najmä spôsob, akým sú vykresľované ťažké osudy ľudí a dovolím si svoje skúsenosti podložiť výskumami a číslami. Rovnako totiž fungujú aj online komunity, ktoré sú plné ľudí s emocionálnymi problémami.


Dokladá to aj štúdia Burnapa a Scoufielda, ktorá hovorí o tom, že ľudia skôr vyhľadaju pomoc z neprofesionálnych zdrojov, akými sú napr. sociálne média, pretože nechcú riskovať, že sa o ich psychických ťažkostiach niekto dozvie vďaka živej návšteve odborníka.


Prvým javom, ktorý často pozorujem na internete, najmä pri smutných prípadoch samovraždy, je tzv. Wertherov efekt.


Termín Wertherov efekt pochádza z románu J. W. Goetheho – Utrpenie mladého Werthera, kde hlavná postava Werther už neznesie svoje utrpenie a spácha samovraždu. Po vydaní tohto románu ľudia (najmä mladí) začali tento román kopírovať – v samovražde. Za významný pojem ho označil americký sociológ David Phillips, ktorý sa zaoberal príčinami masových samovrážd. Wertherov efekt je aktuálny aj v dnešnej dobe, kedy majú citlivejší ľudia tendenciu takéto správanie (samovraždu) opakovať alebo nad ňou premýšľať. Medzi túto citlivú skupinu patria práve mladí ľudia, ktorí nemajú vyhranené názory, hľadajú, čo je dobré a správne a najmä majú veľa emocionálnych ťažkostí.

Vedecké zistenia  naznačujú, že po tom, ako média informujú o samovražde, zvyšuje sa riziko samovrážd, čo je považované za napodobňujúce správanie alebo za Wertherov efekt. Riziká sú najmä vtedy, ak sa spája s ďalšími psychosociálnymi rizikovými faktormi samovraždy.

Graf hovorí o zvýšení samovrážd po tom, ako bola v médiách uverejnená informácia o smrti slávnej osoby. Išlo o brankára Roberta Enkeho, ktorý spáchal samovraždu 10.11.2009. Graf ukazuje, ako v blízkych dňoch po jeho samovražde spáchali podobným spôsobom samovraždu ďalší ľudia, kedy sa výskyt samovrážd zvýšil o 81% počas tých pár dní .

Podobne médiá informovali aj o smrti speváka Linkin Park – Chestera Benningtnona, ktorý bol inšpiráciou pre veľké množstvo mladých ľudí.

Dôležité je to, ako sa o samovražde známej osoby  v médiách píše a na čo sa v článku kladie dôraz. Ak je dôraz na emocionálne nabitých slovách, na senzáciu,  na vyvolaní negatívnych pocitov, môže to vyvolať v citlivom človeku pocit, že je to možno jediné riešenie, že potom mu už bude dobre, že aj ten niekto iný, kto mal problém to vyriešil takto a ešte sa o ňom vďaka jeho fatálnemu činu píše v médiách.

Média hrajú dôležitú úlohu pri rozširovaní správania súvisiaceho so suicidalitou, násilím, či poruchami príjmu potravy. Navyše, ak je v článku opísaná presná metóda, môže sa citlivý človek s duševným problémom inšpirovať. Často sa dokonca v médiách o samovražde informuje ako o normálnom, prirodzenom akte. Dokonca sa veľmi často obeť psychických ťažkostí glorifikuje, čo samovraždu normalizuje. Často je samovražda v médiách romantizovaná, čo má na citlivých čitateľov často katastrofálne následky. V článkoch o podobných udalostiach preto veľmi ja a aj ďalší odborníci  odporúčame najmä informovať o možnostiach pomoci, a tým zastaviť nákazu Wertherovým efektom.

Ďalej veľmi odporúčam v článkoch klásť dôraz na to, čo robila obeť samovraždy počas života a na možnosti a stratégie, ktoré mohli pomôcť tú veľmi ťažkú situáciu, v ktorej sa obeť samovraždy ocitla, zvládnuť. Slová o pomoci totiž čitateľom, najmä tým, ktorí sú samovražednými myšlienkami ohrození, môžu priniesť nádej, že ich príbeh môže dopadnúť inak.

Ak sa o samovraždách, a aj celkovo o duševných problémoch v médiách informuje menej bulvárne a pri ťažkých informáciách redaktori ponúknu aj nádej, možnosti pomoci, článok môže prinášať ochranný charakter a možno priamo zachrániť život. Tento fenomén sa popisuje ako Papagenov efekt.

Názov „Papagenov efekt“ vznikol na základe Mozartovej opery Čarovná flauta, kde mladý muž (princ Tamin), ktorý má samovražedné myšlienky, túto situáciu zvládne vďaka pozvaniu priateľov (najmä vďaka vtákovi Papagenovi), ktorí mu pomôžu v jeho prežívaní. Papagenov efekt popisuje, že keď sa v médiách objavujú informácie a možnosti ako náročné situácie či samovražednú krízu zvládnuť, tak aj ďalší ľudia, ktorí tieto informácie vnímajú, naberú nádej, odvahu a silu hľadať pozitívne riešenia. Ak ale sme opakovane a dlhodobo vystavovaní negatívnym príspevkom, budeme mať tendenciu písať rovnaké negatívne príspevky, a to dokonca aj s odstupom niekoľkých dní. Odborníci spomínajú aj to, že dobrým správam venujeme len krátky čas a to z dôvodu, že nešťastia a negatíva všeobecne pútajú našu pozornosť viac.

Prečo to tak podrobne popisujem?

V prípade samovrážd, ako aj sebapoškodzujúceho správania, ktoré nie je u mladých ľudí neobvyklé, môžeme hovoriť o „nákaze správania“. Práve táto nákaza správania sa môže prejavovať aj na sociálnych sieťach, kde sa ľudia, ktorí majú ťažkosti, emocionálne problémy, sucidálne myšlienky a podobne združujú, komunikujú spolu. Práve aj v takýchto skupinách môže dochádzať k nákaze rizikovým správaním, napríklad sebapoškodzovaním.

Podľa Boyd, Ryan a Leavitt-a sú online skupiny buď podporné (podporujú vyliečenie, zvládnutie ťažkostí) alebo podporujúce sebapoškodzujúce správanie. Niekedy sa objavujú v jednej skupine oba typy príspevkov.

V online komunitách chcú často mladí ľudia získať podporu (emocionálnu a sociálnu) ako aj informácie či povzbudenie od niekoho skúsenejšieho.

Na jeseň tohto roku som s priateľmi z IPčka robil kvalitatívny výskum, v ktorom sme mapovali  správanie mladých ľudí v online komunitách na slovenskom Facebooku. Až 39 percent komentárov v mapovaných 11 online komunitách bolo od ľudí, ktorí si vymieňajú rady a skúsenosti o užívaní antidepresív a liekov na úzkosť a paniku. Narazili sme aj na skupinu, kde 50 mladých ľudí túžilo po samovražde. Analyzovali sme komentáre, a tie najčastejšie sa týkali informácií a odporúčaní (39,48%) a následne vlastných skúseností či názorov (18,86%) a poskytnutia ocenenia/podpory (18,86%). Až 15,7% z informácií a odporúčaní sa týkalo práve informácií o liekoch.

Samotné zdieľanie skúseností môže mať pozitívny efekt, kedy členovia komunity zistia, že nie sú jediní, ktorí prežívajú niečo také. Pravdepodobne zažijú prijatie a pochopenie od niekoho, kto je na tom podobne, nielen od niekoho, kto sa na to pozerá zvonku a úplne ich nevie pochopiť.

Online podporné komunity slúžia ako priestor, kde sa môžu vyrozprávať zo svojich pocitov, prežívania, problémov. Je to zároveň miesto, kde môžu získať odlišné názory, nové pohľady, ako aj informácie o tom, ako so svojou situáciou či problémom naložiť. Zdieľanie svojich skúseností môže mať pozitívny efekt, avšak závisí od skupiny, či následne nájde podporu a zdroje k pozitívnej zmene alebo bude naopak podporovať členov v pokračovaní tohto správania.

Naši online terénni pracovníci  prichádzajú do online diskusií aj do online skupín, ktoré môžu prinášať pre  citlivých ľudí vážne riziká. Sú to tie skupiny, ktoré sú špecificky smerované na sebapoškodzovanie. Do týchto skupín  je náročné prísť s opačným trendom (kvôli tomu, že chcú byť v skupine tí, čo sú si podobní, aj myslením).  Našou úlohou je prinášať informácie o duševnom zdraví a pomoci. Sme tak blízko mladým, ktorí sa inak boja hľadať odbornú pomoc, nedôverujú jej, hoci dôverujú iným cudzím ľuďom.

Povaha online terénnej práce v sebe zahŕňa aj mnohé otázky či riziká. Keďže sa jedná o psychologické intervencie, ktoré doteraz neboli aplikované, pracovníci IPčka musia nájsť spôsob, ako v online prostredí ochrániť ich samých a aj účastníkov online diskusií. Narážame na etický problém. Nemôžeme sa vydávať za niekoho iného a vytvárať falošné profily, no odhalenie skutočnej identity pomáhajúceho pracovníka je rizikové pre pracovníka samotného a zároveň je prekážkou v budovaní otvoreného (dôverného) vzťahu, nakoľko členovia online diskusií, v ktorých sú zdieľané patologické, až život-ohrozujúce témy, medzi seba psychológa nepríjmu. Diskutujúci pracovník v online fórach teda musí mať identitu, ktorá nie je falošnou identitou, taktiež nemôže vystupovať pod vlastným menom. Ako riešenie tohto problému sú vhodné avatary, ktoré ponúkajú možnosť vytvoriť virtuálnu identitu, ktorá má svoje zameranie, chráni pracovníka a nie je falošnou identitou poradcu. Tie naše vám teraz chcem odhaliť ako odmenu, že ste vydržali čítať až sem ? Etická stránka online terénnej práce, nad ktorou celé mesiace premýšľame, napriek tomu zostáva otázkou, no pozitívne dôsledky tohto prístupu sú dostatočnou motiváciou na nájdenie komplexnejších riešení tohto problému.

Avatar v našom ponímaní znamená virtuálnu postavičku IPčka. Každá postavička má svoje zameranie, oblasť, ktorej sa venuje a ciele, ktoré chce v rámci online diskusií dosiahnuť. Za jej vystupovaním v online diskusiách nie je jednotlivec, ale tím ľudí, čím sa zabezpečuje anonymita IPčkárov, ich bezpečie a zároveň kvalita príspevkov. Každá postavička sa vyhýba tomu, aby klamala účastníkom diskusie a preto prispieva správami všeobecného charakteru.

Naše avatary sa v diskusných fórach a v skupinách volajú a vyzerajú takto:

Kniho Moľka je veľmi šikovná a múdra dievčina. Rada číta odbornú literatúru a vie toho o psychológii veľmi veľa. Najviac sa snaží pochopiť, ako fungujú medziľudské vzťahy a ako sa dá komunikovať s ľuďmi na internete a pomáhať im.

Čistý Čistič vie, čo znamená “dýchať čistý vzduch”. V jeho okolí je mnoho ľudí, ktorí sú drogovo závislí, no on sám sa drogám úspešne vyhýba. Rozumie tomu, aké je to náročné, preto chce ľuďom v podobnej situácii pomôcť.

Turtle Hope je milá, vekom skúsená korytnačka. Prešla si v živote radosťami, ale najmä mnohými ťažkosťami. Napriek tomu ju neobchádza nádej, že jej život sa nakoniec môže obrátiť k lepšiemu. Táto nádej, ktorá ju sprevádza celým životom jej už pomohla v mnohých náročných životných situáciách.

Patience Willow je ako vylepšená verzia “bútľavej vŕby”, ktorej sa všetci ľudia zverujú so svojimi starosťami. Ona nie len vypočuje, ale je veľmi trpezlivá a dokáže prinášať podnety, ktoré pomáhajú ostatným ľuďom rásť. Aj keď nezvykne radiť, vie sa veľmi dobre pýtať.

Happy Soul je veľmi radostná a aj cez náročné situácie v jej živote sa dokáže pozerať na svet ako na dobré miesto. Hnevá ju, že sa veľa hovorí o tom, keď má človek problémy, ale málo o tom, ako žiť lepšie. Snaží sa do rozhovorov prinášať podnety zamerané na sebarozvoj. Tiež sa snaží poukázať na to, čo je v našich životoch dobré a čo nás posúva ďalej.

Tak to sú on a ony ?

Verím, že Papageno bude naše internety ovládať, verím, že mu v tom pomôžeme aj my z IPčka.

Chcem nakoniec poďakovať za finančnú podporu, ktorú sme na náš projekt online terénnej práce dostali.

Projekt bol finančne podporený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Ďakujeme za to.

Je to pre nás veľký záväzok, chceme byť pre mladých, ktorým je ťažko, naozaj užitoční.

 

PhDr. Marek Madro

1

Nezaradené

Počas posledných dní som na našu fanpage zavesil najsmutnejší status života našej organizácie.

V nedeľu ráno sme sa dozvedeli, že naša poradkyňa z IPčko.sk, Maťa, v sobotu večer zomrela.
Dnes sa s ňou spolu s jej rodinou, priateľmi a obdivovateľmi lúčime na poslednej ceste.

Maťa bola veľmi dlho vážne chorá, trpela cystickou fibrózou. Vedeli sme, že jej diagnóza je ťažká, no veľmi sme si želali, aby jej utrpenie z posledných dvoch týždňov bolo len ďalším z vyhratých zápasov jej života.

Minulý týždeň v pondelok mi Maťa napísala, že nebude môcť prísť v sobotu na supervíziu, ktorú máme naplánovanú a že ju to strašne mrzí, pretože sa hrozne tešila na kolegov. Na ďalší deň, v utorok, mi už napísala, že sa má veľmi zle. Dúfala, že jej zaberie nový liek, ktorý bol jej šancou na život. Vo štvrtok mi napísala, že už nevládze. Z IPčka sme sa ju snažili podporovať, držali sme jej palce, modlili sme sa za ňu… no v sobotu večer svoj boj o život prehrala.


V IPčku zavládol smútok, mnohí jej kolegovia ani netušili, čo sa v jej živote odohrávalo a zažili sme veľký šok. Aj ja som sa zastavil a pozerám do blba, hľadám odpoveď na najväčšie otázky života. V poslednej správe, ktorú som od nej na mesendžeri dostal, je napísané „som v Iných rukách“. Mala pravdu, JE, Maťa je v Jeho rukách, celá.

Maťa bola súčasťou našej internetovej poradne IPčko.sk dva roky. Za ten čas pomáhala pri stovkách rozhovoroch s mladými ľuďmi, ktorí sa cítili opustení, zúfalí, trpeli bolesťami duše a beznádejou. No Maťa prežívala aj svoj vlastný kríž. Celé roky ho niesla skromne, ticho. Ani nám v IPčku nepovedala o hrôze, ktorá na ňu zovšadial číhala. No my sme vedeli, s čím bojuje. Ona ticho, sama, trpela a snívala svoje veľké sny o dobrom svete.

Chcela byť užitočná v každej chvíli. Maťa bola múdrou ženou, ticho sme ju viacerí obdivovali.


Od svojich klientov dostávala často veľmi vysoké hodnotenia, vyhľadávali ju opakovane pre jej rozvahu, pocit prijatia a porozumenia ľudskej bolesti, akej je schopný len človek, ktorí sám trpí strachom o budúcnosť.

Počas posledného leta sa Matin stav zhoršil, bola v nemocnici a keď som si s ňou písal cez facebook o tom, čo by som mohol pre ňu urobiť, snažila sa byť vtipná a napísala mi: „Teraz by sa mi zišiel dakto pri posteli, kto by ma ovieval ? je tu asi 40 000 stupňov ?“. Maťa sa snažila byť neustále vtipná, len aby sme si nerobili o ňu starosti.

Bude nám chýbať, ako človek, ako skvelá psychologička, ako inšpirácia, ako nádej a ako bojovníčka.

Maťa sa do posledných chvíľ vzdelávala, chodila do terapeutického výcviku, robila si rôzne kurzy, len aby mohla stále byť užitočná a odborne pripravená na službu iným.

Na Mati a jej živote je krásne a úžasné to, ako napriek tomu, že sama mala veľmi vážne zdravotné problémy a dlho trpela, našla v sebe odhodlanie pomáhať druhým v ich trápeniach.

Maťa je inšpiráciou pre mňa, pre ďalších kolegov psychológov, no je učiteľkou najmä pre našich klientov.

Často dostávam otázku, že čo je najťažšie na práci v IPčku. Pýtajúci asi predpokladajú, že odpoveďou je: zachraňovať život mladým ľuďom, ktorí sa ho rozhodujú ukončiť predčasne. Dnes chcem opraviť moju tradičnú odpoveď. Najťažšie je rozlúčiť sa s dobrovoľníčkou, ktorá žila svoje vlastné životné boje hrdinsky, a pritom dokázala byť veselou nositeľkou nádeje.

Maťa kedysi dostala od svojho priateľa plyšáka, volala ho „Placka”. Je to taký ten plyšák, čo ho hodíte do mikrovlnky a on potom hreje. V nemocnici bol multifunkčný. Dávala si ho pod hlavu, alebo pod ruku s kanilou. Maťa ho mala rada. Keď sme s ňou hovorili, ako sa má v nemocnici, často hovorila, že Placka jej pomáha, že nie je sama. Raz v lete, keď bola sama na izolačke, ťažko sa jej hovorilo, bola veľmi rada, že môže s nami komunikovať cez chat a zase len vtipkovala o tom, že nie je na tom tak zle, aby sa s Plackom neporozprávala. Smiala sa a klesla jej teplota.


Jej odkaz pre nás všetkých – tešiť sa z každého dňa a vážiť si dary, ktoré sme dostali. Bojovať s nepriazňou a odovzdávať sa ďalej, pre druhých, a tak dávať svojmu životu úprimný zmysel a nechávať hlbokú stopu.

Maťa nechala na facebooku ako posledný status pieseň, ktorú som v týchto dňoch počul asi 1000x, je to pieseň, ktorá odráža jej veľkú bolesť, strach pred tým, čo prichádza, no zároveň odkazuje na to podstatné. Túto pieseň si chcem uchovať ako návod na to, ako sa nebáť vlastnej bolesti.

Jej odkaz je krásny, ako bol krásny jej život, a ako je krásna spomienka na ňu.

Ema z poradne namaľovala pre Maťu takýto obrázok, verím, že ju poteší.

Maťa, ďakujeme Ti, že si tu bola s nami a že si nám ukázala ako sa dajú zvládať problémy v živote, ako sa dá bojovať a nachádzať zmysel aj v utrpení.

Maťa, ostávaš s nami aj ďalej, v našej vďake a v našich myšlienkach.

Celej rodine prajeme hlbokú, úprimnú sústrasť.


Marek Madro, riaditeľ občianskeho združenia IPčko

0

Nezaradené

Aj vám sa už niekedy stalo pri chatovaní s cudzím človekom, že vám rozumie viac, ako všetci okolo? Aj vám sa už stalo, že ste mu o sebe odhalili viac, ako iným? Že ste sami seba prekvapovali, že o sebe odhaľujete viac, ako pri ľuďoch, ktorých poznáte už veľa rokov? Prezradili ste mu aj niečo, čo nikto iný nevie?

Stáva sa to bežne a môže za to tzv. disinhibičný efekt, ktorý popísal profesor Suler z New Jersey. Dis-inhibičný efekt- tento divný výraz sa vŕta do našich chatov a online rozhovorov so známymi aj neznámymi. Je tam prítomný vždy do momentu, kým si ho neuvedomíme. Doteraz ste zrejme ani nevedeli, že existuje, tak asi ste si ho neuvedomovali. ? No on existuje a vie veľa vecí zrýchliť, falošne dáva pocit porozumenia a je to taký instantný otvárač tajomstiev. Dáva pocit bezpečia, anonymity, zbavuje nás zábran, rozpakov, s ním prekonávame nesmelosť a plachosť, s ním sme priamočiarejší a rýchlejší. ?

Internet je priestor obrovských možností. Čím ďalej, tým viac sme online, komunikujeme, varíme podľa googlu, rozhodujeme sa či fakt navštívime lekára. Vďaka netu plánujeme svadbu, oslavu, oznamujeme, že sme zasnubení a vo vzťahu, prípadne, že sme sa rozišli. Online platíme faktúry, nakupujeme,… Podľa obrovského výskumu EU KIDS ONLINE z minulého roka sa zdá, že náš život sa presúva do virtuality, no žijeme ho rovnako intenzívne a kvalitne. Zdá sa, že ten pán Disinhibičný (efektcelkom zvládame.

Múdry profesor Suler opisuje online disinhbičný efekt ako niečo, čo odbúrava schopnosť regulovať naše správanie v kontakte s inými. Vo všeobecnosti rozlišuje „benígnu disinhibíciu“, vďaka ktorej je človek otvorenejší hovoriť o svojich myšlienkach, túžbach, snoch či obavách. Často sa spája tiež s veľkou láskavosťou a túžbou pomáhať iným. Je to taký super pocit, keď vidíme, že sa nám darí radiť kamošom a rozumieť im. Na druhej strane môže mať online disinhibícia aj tzv. toxickú formu. To znamená, že sú ľudia v prostredí internetu akoby „odtrhnutí“, odviazaní, správajú sa spôsobom, ktorý by si v reálnom živote nevedeli ani predstaviť. Občas sa prejavuje aj agresívnym a extrémnym správaním. Príkladom môžu byť nepríjemné komentáre a príspevky, hejty a podobne. Prakticky to znamená, že tiché, utiahnuté dievča na internete totálne zhejtuje prezidenta, či Matku Terezu.

Často sa na internete správame úplne inak, ako napr. v škole, doma pri rodinnom stolovaní, s kamošmi na lavičke v parku, či na ulici. V offline svete totiž naše správanie reguluje vina, úzkosť, hanba a napr. aj očakávané dodržiavanie pravidiel slušnosti. V online priestore je jednoduchšie byť takými, akými snívame, že raz budeme.

Samozrejme, že nie všetci, to online prežívame rovnako. Závisí to od sily našej osobnosti, no vo všeobecnosti platia veci a fakty, ktoré popisujem. Napr. niekto je veľmi otvorený, ľahko sa zdôveruje s čímkoľvek, iný zase natvrdo kontroluje všetko, čo z neho vyjde a niekto online oveľa jednoduchšie fantazíruje a skôr sa hrá na niekoho, kým nie je a len chce byť. Prejav disinhibičného efektu teda závisí od osobnosti jednotlivcov a od ich zrelosti vo vzťahoch.

Pozrime sa na prejavy disinhibičného efektu trochu bližšie – má totiž viacero faktorov.

Prvým z nich je vraj „anonymita“ – na sociálnych sieťach a rôznych stránkach sa často prihlasujeme len prostredníctvom mena, či e-mailovej adresy. Tá však o nás veľa nehovorí. Zároveň nadobúdame pocit, že nie sme tak ľahko dohľadateľní. Veľmi často podľahneme príležitosti (potrebe/nutkaniu ukázať sa v lepšom svetle), a aj keď máme 140kg, do svojich online profilov napíšeme, že máme 60 (kg). Jednoducho často padneme do pasce a trochu (trošičku) sa prikrášlime. Preto však neraz ľudia nechcú spájať offline a online svet. Majú pocit, že to, ako sa správajú online, vlastne vôbec nie sú oni, a teda nemajú prečo mať pocit viny, keď im niekto na takéto malé tajomstvo príde. Nie sme ochotní za svoje online profily niesť plnú zodpovednosť. No potom, ak sa rozhodneme prísť z online zoznamky na reálne stretnutie, nesie to so sebou svoje riziká. Online môžeme veľmi ľahko skĺznuť k tomu, že sa správame k druhým zle. Veď nikto nevie, že sme to my. Online môžeš byť, kým len chceš. Myslím, že aj online by sme sa mohli riadiť pravidlom „nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Byť kým len chceš- v realite to ide ťažšie. Tu by som povedal, nerob iným to, čo sám nechceš, aby niekto urobil tebe. Nikdy totiž neviete, na ktorej strane sa ocitnete vy. ?

Ďalší prejav online disinhibičného efektu je „neviditeľnosť“. Ľudia komunikujú v rôznych chatovacích miestnostiach či cez správy a cítia sa byť skrytí za svojim nickom. V bezpečnej vzdialenosti. V realite majú často obavy z toho, že ich prejav nie je dostatočný, že nevyzerajú dobre, alebo ich hlas nie je príjemný. Zároveň sa obávajú spätnej väzby prostredníctvom pohľadov, či už znudených, nahnevaných, súhlasných či nesúhlasných. To online samozrejme nejde. Na základe toho, aké sú bezprostredné reakcie okolia na to, čo naživo prezentujeme, vieme napr. nepríjemnú reakciu nejak upraviť a zareagovať podľa nej. Napr. použiť humor, usmiať sa, či zatváriť sa zahanbene a podobne. Ak však na to, čo sme napísali, reakciu nevidíme, môžeme voľnejšie a bezprostrednejšie hovoriť o tom, čo naozaj povedať chceme. Disinhibičný efekt dodáva odvahu dievčaťu, ktoré naživo nie je v pozornosti „alfa samcov“ chalanov zo školy, aby ho oslovilo a pozvalo na rande. Na nete to vie urobiť spôsobom, kde sa cíti bezpečne a menej sa obáva odmietnutia. Ak máme pocit, že sme neviditeľní, cítime sa prijemnejšie, voľnejšie a slobodnejšie vo vyjadrovaní toho, čo cítime, čo si myslíme. Vďaka tomuto napíšeme všetko tak, ako to prežívame. Tiež to so sebou prináša rôzne riziká, no zvážte sami. ?

Tretím faktorom disinhibičného efektu podľa profesora Sulera je „neutralizácia statusu“. Oblečenie, reč a postoj tela vytvárajú dominanciu nad inými. Vo virtualite mnoho týchto statusových znakov chýba. Ak niekoho považujeme za autoritu, často k nemu nehovoríme priamo zo strachu z odmietnutia a trestu. Online priestor však vytvára atmosféru rovnocennosti. Spolu s málo viditeľnými znakmi autority sa podriadeným ľahšie vyjadruje nesúhlas, ba správajú sa až neprimerane.

Ďalšia vec je veľmi vážna (aj sa tak volá) – solipsistická introjekcia – za vetami, slovami, smajlíkmi si automaticky vybavujeme predstavu nášho partnera v online komunikácii – kdesi v hlave sa nám vybaví jeho hlas, podoba… a pritom sme ho nikdy nevideli. Je to trochu pasca, pretože tieto predstavy sú spojené s našimi podvedome uloženými spomienkami, sú to prejavy našich túžob a očakávaní. Deje sa to nevedome, v našej fantázii. No a tá vie byť naozaj niekedy bujará.

Disociatívna predstavivosť je ďalším faktorom disinhibičného efektu pri online komunikácii. Hovorí o tom, že si myslíme, že notebook a internet môžeme len tak vypnúť a odísť. Napríklad, keď sťahujeme nelegálne filmy, hry a podobne, máme pocit, že veď to nijak nesúvisí s našim životom mimo netu ,a preto za to nechceme niesť zodpovednosť. Zodpovednosť online vnímame úplne rozdielne, ako v realite.

A konečne posledná je „asynchrónnosť“. Vraj ak online očakávame spätnú väzbu, viac o sebe odhalíme, keď vieme, že odpoveď príde neskôr. Čím neskôr očakávame reakciu, tým viac a úprimnejšie vraj napíšeme. Ešte tu platí niečo ako „udri a utekaj“. Ide jednoducho o to, že niečo online vyvediete, napíšete blbý komentár, alebo tak a jednoducho utečiete-zatvoríte notebook, vypnete techniku a už si nepočkáte na reakciu. Vlastne nikdy si ju nemusíte pozrieť a čeliť jej.

Čo k tomu ešte dodať ? Disinhibičný efekt je prítomný v každom chate. Vidí nás, číha na nás a čaká, kedy naň zabudneme. Jedna dobrá rada na záver: píšte a robte v online priestore len to, za čo by ste sa nehanbili naživo.

Držím palce!

 

Madro Marek

2

Nezaradené

Internet je plný rád a návodov, ako byť fit a starať sa o svoje telo. Starostlivosť o dušu, ktorá býva ešte náročnejšia, často zostáva zabudnutá. Mnohí z nás, napriek veľkým trápeniam, zostávame sami.

Človek je sociálny tvor. Svoje psychické potreby napĺňa v mnohých ohľadoch prostredníctvom vzťahov s druhými ľuďmi. Komunikácia hrá v tomto smere kľúčovú rolu, či už vo svojej verbálnej alebo neverbálnej podobe. Moderné masovo-komunikačné technológie priniesli do medziľudskej interakcie revolučné zmeny, ktoré smerujú nezadržateľne vpred a ako vlna zaplavujú svojich používateľov. Tí ich potenciál niekedy využívajú vo svoj prospech, inokedy sa zase nechávajú bezmocne pohltiť a strácajú pevnú pôdu pod nohami, orientáciu i dych (Horská a kol., 2010).

Napriek pokroku doby a takmer neobmedzeným možnostiam sa často stáva, že mladým ľuďom niečo chýba. Nie je to ich nevďačnosť, ale rýchlosť každodenného života, ktorá prináša svoje obete. Neostáva čas na rodinu a priateľstvá, chýba pocit bezpečia. Ľudia neraz nevidia zmysel života, cítia sa sami a nepochopení. Mnohí z nich uvažujú o ukončení svojho života, alebo hľadajú riešenie v drogách či alkohole. V našej organizácii IPčko sa venujeme práve týmto ľuďom s vierou, že im pomôžeme naštartovať ich život. Chceme odpovedať na volanie mladých ľudí o pomoc v ich problémoch a chceme na to využiť tie najlepšie prostriedky. Tak vzniklo ešte v roku 2012 IPčko.sk – internetová poradňa pre mladých. Internet nám dáva priestor, aby sme spojili priateľský prístup s odbornou pomocou. Prostredníctvom online chat-rozhovorov podávame pomocnú ruku, oporu i radu stovkám mladých pri boji s ich psychickými problémami, či inými nepriazňami života. Najčastejšie sa na našich poradcov (dobrovoľníkov) – psychológov, sociálnych pracovníkov, obracajú mladí ľudia s prežívaným pocitom samoty, depresie, s problémami vo vzťahoch, so závislosťami, sexuálnym násilím, sebapoškodzovaním a často sa nám zdôverujú aj s myšlienkami na samovraždu. Pomoc mladým poskytujeme prostredníctvom chatu anonymne, bezplatne, každý deň v týždni od 7:00 do polnoci. Za celý čas existencie našej internetovej chatovej linky, sme si z jej druhej strany vypočuli už viac ako 42 000 príbehov mladých ľudí, plných odvahy urobiť prvý krok k zmene k lepšiemu a krajšiemu začiatku, či k pokračovaniu na ich začatej ceste. Sme radi, že môžeme týmto mladým ľuďom pomáhať nachádzať ich vnútornú silu kráčať ďalej, meniť tmu na svetlo.

Problémy, s ktorými sa na nás mladí obracajú, do veľkej miery ovplyvňujú ich prežívanie. Neraz sa stáva, že ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sa za svoje ťažkosti hanbia a priznávajú, že vo svojom okolí nenašli nikoho, kto by ich vedel pochopiť a podať im pomocnú ruku. Hlavou im víri množstvo otázok, odpovede však neprichádzajú. A tak po nich iniciatívne pátrajú sami. Ich prvé kroky vedú na internet, kde hľadajú rady či skúsenosti iných, no nemusia nájsť zaručene správne odpovede. Preto prevádzkujeme informačno-poradenský portál pre mladých ľudí v krízových situáciách [ne]normálne.sk, kde mladí nájdu videorozhovory s odborníkmi, blogy, kontakty na odborníkov v regiónoch,  diskusné fóra. Projekt vznikol ako reakcia na medializované samovraždy mladých ľudí v priebehu prvých mesiacov roka 2015.

V uplynulých mesiacoch sme v spolupráci s Fakultou psychológie Paneurópskej vysokej školy realizovali výskum, v ktorom sme mladým stredoškolákom ponúkli online batériu psychologických testov a otázok. Online dotazníky sme poslali na viaceré stredné školy po Slovensku a zverejnili sme ich aj na našom webe a sociálnych sieťach. Online dotazníky vyplnilo až 615 mladých ľudí vo veku od 15 do 19 rokov.

Výsledky nás šokovali. Chceme uviesť aspoň niektoré z nich.

Až 38% mladých ľudí odpovedalo, že by s myšlienkami na samovraždu zostali sami a nevedia si predstaviť, že by sa o svojom prežívaní niekomu zdôverili. Čo týchto mladých perspektívnych ľudí vedie k takémuto správaniu?

Adolescencia predstavuje pre mladých ľudí náročné obdobie. Snažia sa osamostatniť, nájsť samých seba. Napriek tomu, že vo veku od 12 do 26 rokov sa zvyšuje riziko duševných ochorení a porúch, títo mladí ľudia zároveň najmenej vyhľadávajú pomoc (Rickwood, Deane, Wilson, 2007). Väčšina duševných porúch ako sú depresia, užívanie návykových látok, úzkosť či poruchy príjmu potravy, majú začiatok práve v tomto období (Rickwood et al.,2005). Ťažkosti však môžu byť spôsobené aj relatívne bežnými problémami, vzťahmi s rovesníkmi, či časté neporozumenie s rodičmi. Ich zvládnutie vyžaduje schopnosti a zručnosti, ktorým sa mladí ľudia zatiaľ len učia. Dievčatá v tomto období so svojimi ťažkosťami prichádzajú za kamarátkami. Majú svoju sieť kontaktov, ktoré im ich pomáhajú prekonávať. Otázne je, či dokážu rovesníci zastúpiť odbornú pomoc. Môže sa stať, že na túto potrebu nie vždy vedia vhodne reagovať, že aj napriek tomu, že chcú, nemusia vedieť svojim priateľom dostatočne pomôcť.

V náročnejších prípadoch si mladí ľudia často sami uvedomujú, že by potrebovali rozhovor so psychológom, či iným odborníkom. Keď pociťujú príznaky depresie, len polovica z nich by pomoc odborníka naozaj vyhľadala. Pri pocitoch osamelosti by to bolo dokonca len 39% a vážne konflikty v rodine by odborne riešilo len 38% mladých ľudí.

Ak si mladí ľudia uvedomujú dôležitosť vyhľadania odbornej pomoci, prečo ju aj nevyhľadajú? V samotnej návšteve im bráni neraz viacero prekážok. Častým dôvodom, ktorý mladí ľudia opisujú, sú dostupnosť, ale tiež cena poradenstva(Mojtabai, 2011). Vreckové má v dnešnej dobe síce mnoho detí a študentov, no málokedy také vysoké, že by si z neho mohli dovoliť platiť poradenstvo. Prísť za mamou alebo otcom s tým, že chce peniaze na psychológa, tiež nie je jednoduchý krok. Následne sa snažia vymotať zo svojich ťažkostí sami, no častokrát neúspešne.

Pre mladých ľudí predstavuje vyhľadanie odborníka veľkú záťaž. Na jednej strane chcú pomoc vyhľadať, no je pre nich náročné ozvať sa vo formálnej atmosfére niekomu dospelému. Odďaľovať návštevu psychológa môžu aj samotné obavy z toho, čo sa bude počas rozhovoru so psychológom, alebo iným odborníkom diať (Gulliver, Grifiths, Christensen, 2010).

Mladý človek môže mať strach aj z reakcie svojho okolia. Ak vyhľadá pomoc, riskuje zážitok hanby (Barney et al., 2006). V našom výskume až 43% mladých ľudí vyjadrilo názor, že by mali svoje problémy riešiť sami. Keď mladý človek vidí pred sebou bariéry, je len málo pravdepodobné, že ich prekoná. Pravdepodobne zostane so svojimi problémami sám. Nechce, aby o tom vedela rodina či priatelia. Až 30% tvrdí, že by sa po návšteve psychológa cítili neschopne, a až 45% z nich by si myslelo, že nie sú OK.

K týmto presvedčeniam prispievajú aj postoje spoločnosti. Ľudí s problémami často spoločnosť odsudzuje a stráni sa ich. Média prezentujú ľudí s duševným problémom viacerými spôsobmi. Neraz sú to v očiach televízie, či novín vražední maniaci, alebo naopak slabí ľudia, ktorí vnímajú svet ako deti. Na týchto ľudí mnohí nazerajú ako na rebelov, ktorí sa nechcú správať slušne a podľa očakávaní spoločnosti (Corrigan, Penn, 1999). Keby toto počúval niekto z nás, ľahko by sa mu mohlo stať, že takýto názor prijme. Ak má nejaký problém, začne mať pocit, že nepatrí do bežnej spoločnosti, stratí nádej, sebavedomie a má problém v tejto spoločnosti fungovať. Toto stiahnutie sa môže prejaviť vo všetkých oblastiach života. Následne sa bude strániť spoločnosti, aby sa vyhol nepríjemným pohľadom, či poznámkam (Perlick et al, 2001). Ostáva vo svojom svete a so svojím problémom. Ostáva sám.

Hanbu alebo stigmu však neprežívajú len samotní mladí ľudia. Často sú to práve najbližší, ktorí sa obávajú toho, že sa okolie dozvie o probléme dieťaťa, súrodenca, či kamaráta. Príkladom môžu byť rodičia, ktorí kvôli hanbe a strachu problém dieťaťa popierajú. Namiesto pomoci mu zabraňujú v tom, aby vyhľadalo pomoc. To všetko len preto, aby sa o tom náhodou nedozvedeli príbuzní, či susedia. Takéto správanie ľahko zoberie mladému človeku, ktorý často zúfalo kričí o pomoc, aj poslednú nádej, že sa jeho situácia zmení.

Ak majú mladí ľudia pocit, že vyhľadať pomoc je niečo zlé, niečo, za čo sa treba hanbiť, pravdepodobnosť, že vyhľadajú pomoc je veľmi malá. Ľudia, ktorí sa hanbia, by prijali, keby o tom nikto nevedel. Riešenia a rady neraz hľadajú na internete. V diskusných fórach, či rôznych skupinách a komunitách však nachádzajú skôr beznádej a bolesť. Riešenie situácie je v nedohľadne. Internetová poradňa pre mladých IPčko.sk sa snaží vstupovať do priestoru, ktorý je pre mladých ľudí zdanlivo bezpečným a prirodzeným prostredím. Častokrát sa stáva, že mladí do internetovej poradne prichádzajú z rôznych diskusných fór, kde odpoveď na svoju otázku nenašli.


IPčko.sk poskytuje mladým priestor pýtať sa a riešiť svoje náročné situácie v priestore internetu anonymne, zdarma a s priateľským prístupom. Už sám otec psychológie Sigmund Freud si uvedomoval dôležitosť toho, aby mohol klient voľne hovoriť o svojich problémoch. Niektoré terapie prebiehali prostredníctvom písaného textu a zároveň terapeut pri terapii sedel pri klientovi tak, aby ho nevidel. Klient, ktorý nevnímal reč tela a reakcie terapeuta na to, čo hovorí, mohol voľnejšie a bez strachu hovoriť o tom, čo prežíva. Táto disinhibícia má veľký význam aj v samotnom dištančnom, internetovom poradenstve. Vďaka fyzickej vzdialenosti a anonymite mladý človek prežíva menej strachu a hanby, a je pre neho jednoduchšie hovoriť o svojich ťažkostiach (Fenichel, et al, 2002).

Na internetovom poradenstve IPčko.sk môžu mladí ľudia rozprávať prostredníctvom chatu s poradcami (dobrovoľníkmi). Pri rozhovore sa stretávajú s prijatím a akceptujúcim postojom poradcu. Táto atmosféra pomáha klientovi prekonať vlastné obavy, zábrany, či pocit hanby a môže pomôcť k otvoreniu sa, bez obáv zo zosmiešnenia, či odmietnutia (Madro a kol., 2015). Zistili sme, že mladí ľudia, ktorí mali skúsenosť s internetovou poradňou IPčko.sk, mali pozitívnejší postoj k tomu, že by v budúcnosti vyhľadali aj iného odborníka. Mladí ľudia môžu takouto formou spoznať poradcov a získať tak lepší pohľad aj na iných odborníkov. Tento spôsob môže viesť k tomu, že mladí ľudia získajú odvahu obrátiť sa osobne na psychológa, či iného odborníka (Kauer, Mangan, Sanci, 2014). Zároveň môžu touto formou získať informácie o duševnom zdraví, či o tom, kde vyhľadať pomoc (Wright et al, 2007).

Je pravdepodobné, že formu poradenstva vyhľadajú skôr tí, ktorí si uvedomujú jej výhody. Zistili sme, že pre 67% mladých je dôležité, že nemusia nikomu povedať o tom, že písali na internetovú poradňu. Pre 63% z nich je zároveň dôležité, že nikto nepozná ich meno a tak môžu byť v rozhovore úprimní. Môžu sa tak prejaviť takí, akí sú. To je dôležité pre 59% z mladých, ktorí sa zapojili do nášho výskumu. Napriek bariéram, ktoré mladí ľudia pociťujú pri hľadaní pomoci, je vyhľadanie online poradne pre nich vhodnou formou riešenia svojej situácie.

To, či mladí ľudia vyhľadajú odbornú pomoc, závisí vo veľkej miere od toho, aký postoj majú k odborníkom. Len necelá polovica z nich je presvedčená, že by im pomoc psychológa mohla pomôcť zvládnuť emocionálnu krízu. Čím pozitívnejší pohľad na psychológov majú, tým je pre nich prijateľnejšie pomoc vyhľadať. Z nášho výskumu vyplýva, že 38% mladých ľudí vníma psychológa ako poslednú voľbu. Pritom rozhovor so psychológom môže neraz uľahčiť a skrátiť prežívané ťažkosti.

Ak budeme rôznymi spôsobmi prekonávať predsudky spoločnosti a poskytovať nielen mladým ľuďom informácie o duševnom zdraví a možnostiach pomoci, môžeme tak postupne zmeniť spoločnosť k väčšej otvorenosti a podpore ľudí, ktorí to v živote nemajú jednoduché. Môžeme taktiež pomôcť ľuďom, aby so svojimi problémami nezostávali sami.

Dnes vás z našej internetovej poradne pre mladých IPčko.sk chceme povzbudiť, aby ste pozerali okolo seba.


Hľadajte ľudí, ktorým môžete povedať o svojom trápení. Nájdite odborníka, ktorému sa zdôveríte a nehanbite sa za nič, čo sa vám v živote deje. Nebuďte sami.


A samozrejme – obráťte sa na nás, keď to potrebujete.


Sme tu pre vás, pripravení vás vypočuť, podporiť a sprevádzať vo vašich životoch.

 

Marek Madro, riaditeľ občianskeho združenia IPčko

1

Nezaradené

Ľudia v rôznych náročných situáciách vyhľadávajú podporu ako aj informácie o tom, ako sa s týmito životnými okolnosťami vysporiadať. Jednou z možností sú komunity, alebo skupiny, kde sa stretávajú ľudia s podobnými problémami, zdieľajú svoje príbehy, skúsenosti a možnosti ako s touto situáciou bojovať (Welbourne, Blanchard, Boughton, 2009). V súčasnej dobe sú tieto komunity presúvané do prostredia internetu, ktorý umožňuje jednoduché spojenie ľudí s podobným osudom, bez ohľadu na ich geografickú vzdialenosť, či iné bariéry (Blanchard, Markus, 2004).

Najčastejšie formy pomoci v komunite predstavujú informačná a sociálna alebo emocionálna podpora (Welbourne,  Blanchard, Boughton, 2009). Informačná podpora zahŕňa najmä poskytovanie zdrojov, faktov týkajúcich sa konkrétnej situácie alebo problému, referencie na knihy, či stránky, rôzne rady, odporúčania a kurzy, ktoré určitou mierou môžu prispieť k zlepšeniu života týchto ľudí (Klaw, Huebsch, Humphreys, 2000). Cummings, Sproull, Kiesler (2002) zistili, že v online komunite problémových užívateľov alkoholu sa až 37% správ na stránke týkalo podávania informácií a rád. Emocionálna podpora predstavuje povzbudenia, či záujem o človeka, ktorý prežíva ťažké chvíle, či rieši svoj problém.

Klaw, Huebsch, Humphreys (2000) zistili, že 30% správ, ktoré sa objavujú na skupinových stránkach problémových užívateľov alkoholu sa týkajú poskytovania emocionálnej podpory.

Online podporné komunity slúžia ako priestor, kde sa môžu vyrozprávať zo svojich pocitov, prežívania, problémov. Je to zároveň miesto, kde môžu získať odlišné názory, nové pohľady ako aj informácie o tom, ako so svojou situáciou, či problémom naložiť. Zdieľanie svojich skúseností môže mať pozitívny efekt (Houston, Cooper, Ford, 2002), avšak závisí od skupiny, či následne nájde podporu a zdroje k pozitívnej zmene, alebo bude naopak podporovaný v pokračovaní tohto správania (Boyd, Ryan, Leavitt, 2011).

V komunitách podporujúcich sebapoškodzujúce správanie sa stretávajú ľudia, ktorí si svojím správaním škodia na zdraví. Ide najmä o automutilácie – sebapoškodzovanie, samovražedné tendencie, či ľudí s poruchami príjmu potravy (Boyd, Ryan, Leavitt, 2014). V takýchto podporných skupinách sú, okrem podávania informácií, či emocionálnej podpory, tiež vyzývaní k pokračovaniu tohto správania. Ako príklady týchto skupín môžeme uviesť pro-ana – propagujúce anorexiu, pro-mia – propagujúce bulímiu, či pro-self-harm – propagujúce všeobecne sebapoškodzujúce správanie. Typy skupín propagujúce takéto správanie majú spravidla svoje špecifické rituály, kde si fotografujú svoje zranenia, svoje stále menšie porcie, pokroky v chudnutí a v skupine získavajú podporu v pokračovaní takéhoto správania (Fox, Ward, O’Rouke, 2005). Podobné skupiny je možné nájsť tiež na Facebooku, Twitteri, Youtube, či na Deviant ART (Boyd, Ryan, Leavitt, 2011).

Pre týchto ľudí predstavuje sebapoškodzovanie na jednej strane identitu alebo životný štýl (Moyer, Haberstroh, Marbach, 2008). Na druhej strane to vnímajú ako zvládaciu stratégiu. Týka sa to často najmä jednotlivcov, ktorí prežívajú ťažké životné situácie, či psychologické problémy. Sebazraňujúce správanie sa častejšie vyskytuje u tých, ktorí majú rodinné problémy, či zažili fyzické alebo sexuálne zneužívanie.

Pre týchto mladých môže byť náročné o svojej situácii hovoriť a sebapoškodzovanie je pre nich možnosť ako sa so situáciou vyrovnať. Ak však budú v tomto správaní podporovaní, na situácii, ktorá sa deje a ktorú prežívajú, sa nič nezmení. Keďže ubližujú len sami sebe, sú presvedčení, že je to v poriadku (Boyd, Ryan, Leavitt, 2011).

Okrem podpory správania, ktoré škodí jednotlivcovi, tieto podporné skupiny vytváraju dojem, že sebapoškodzujúce správanie je normálny a adaptívny spôsob vyrovnávania sa so záťažou. Spôsobom komunikácie na týchto stránkach odovzdávajú správu o tom, že takýto štýl života je hodnotným a správnym (Adler, Adler, 2008). Podobne, ako sú zaznamenané prípady samovrážd, ktoré boli kopírované na základe senzácie, ktorú vyvolali média (Hawton, Williams, 2005), vytvorenie dojmu normálnosti a vhodnosti takéhoto správania môže mať nepriaznivý vplyv na mladých ľudí, ktorí sa vysporiadávajú s problémami.

Internetová „zlá partia“

Sebapoškodzujúce správanie existovalo aj pred príchodom internetu do našich životov, a samotné stránky nespôsobili vznik sebapoškodzovania. Výskum u vysokoškolskej populácie však zistil, že ľudia, ktorí v minulosti nemali skúsenosti so sebapoškodzujúcim správaním, sa po vystavení týmto skupinám začali v určitých situáciách správať podobne správaniu, ktoré je na týchto stránkach propagované (Jett, Laporte, Wanchisn, 2010). Nazdávame sa, že pôsobenie týchto stránok môže napomôcť k rozmáhaniu a podporovaniu zdravie poškodzujúceho správania medzi mladými ľuďmi.

V súčasnosti už niekoľko rokov prebieha celosvetová snaha o elimináciu týchto stránok, či dokonca ich zrušenie. Príkladom môže byť snaha akadémie porúch príjmu potravy (2005), ktorá sa snažila zaviesť upozornenia na tieto webové stránky, podobne, ako je tomu na cigaretách. Zároveň tímy na Facebooku aktívne vyhľadávajú a vymazávajú pro-ana a pro-self-harm skupiny. Predpokladáme však, že ich rušenie, či zakázanie týchto skupín nezruší ich existenciu. Naopak, toto „naháňanie“ môže vytvoriť stále lepšie spôsoby, ako tieto skupiny utajiť a v prostredí internetu schovať.

Napriek rôznym nástrahám, ktoré internet prináša, napríklad aj vo forme skupín podporujúcich sebapoškodzujúce správanie, internet predstavuje tiež nástroj na rýchlu a priamu komunikáciu práve tam, kde je to najviac treba. Vďaka rýchlosti a dostupnosti môže vzniknúť intervencia práve v rizikových skupinách. Boyd, Ryan a Leavitt (2011) však uvádzajú, že techniky a stratégie takejto intervencie sú nedostatočne rozvinuté.

Terénna práca na internete

V internetovej poradni pre mladých IPčko.sk už niekoľko rokov hovoríme o témach, ktoré sú v spoločnosti často tabuizované, no pritom sa dotýkajú takmer každého z nás. Depresie, nechuť žiť, šikana, násilie, znásilnenia, smútok, sebapoškodzovanie, samovraždy, sexuálne násilie a rôzne iné udalosti či pocity, s ktorými denne bojujeme. Podľa mnohých odborníkov je internet účinným priestorom na poskytovanie pomoci.

Dnešní mladí trávia veľa času vo virtuálnom priestore. Niekedy sa môže zdať, akoby už zabudli komunikovať zoči voči a jednoduchšie je pre nich vyjadriť čo cítia, chcú, túžia v podobe nejakého toho statusu, mailu, chatu, „like-u“. Kamarátov stretávajú online, hoci bývajú vedľa v susedstve, čím sa zásadne mení charakter vzťahov a ich prežívania. Niekedy len tak slepo brázdia rôzne weby v snahe rozptýliť svoje trpké myšlienky, nájsť potešenie alebo pomoc. Rovnako tak prax poukazuje na to, že deti a mladí trávia mnoho svojho voľného času vo virtuálnom priestore a sú tak priamo ohrození závislosťou na počítači, mobile, internete.

Stretávame sa s tým, že pre mladých je oveľa jednoduchšie žiť svoj život v podstatnej miere mimo reality, vo virtualite. Na sociálnych sieťach, v rôznych diskusných fórach si vytvárajú akési alternatívne identity, z nich potom akési virtuálne vzťahy, ktoré sú však veľmi vzdialené od toho, kým naozaj v skutočnosti sú. Z našej praxe vieme, že tento fenomén zasahuje takmer do každej oblasti života mladých ľudí a sami majú problém rozlíšiť, kedy v akej roli vo svojom živote vystupujú a kam prostredníctvom nej smerujú. Často sa stáva, že mladí k nám do internetovej poradne prichádzajú z rôznych diskusných fór, kde vznikajú rozmanité internetové komunity, kde neraz komunikujú medzi sebou o svojich pocitoch beznádeje, no nikdy nie o riešeniach ako z beznádeje vyjsť von, riešiť problém a budovať život. Od začiatku našej práce sa preto snažíme do týchto fór vstupovať ako peer pracovníci a hľadáme vhodné spôsoby, ako s mladými o problémoch hovoriť a ponúkať alternatívny priestor pre riešenie ich problémov.

Naše občianske združenie IPčko už takmer štyri roky prevádzkuje internetovú poradňu pre mladých a v posledných mesiacoch sme začali pilotne overovať projekt online terénnej práce, v ktorom aktívne vyhľadávame najohrozenejšie skupiny mladých ľudí.

Odborní pracovníci v internetovom teréne

Päťdesiat odborne vyškolených poradcov (dobrovoľníkov) poskytuje psychologickú a sociálnu pomoc mladým ľuďom vo virtuálnom priestore. Problémy, s ktorými sa na nás mladí obracajú, do veľkej miery ovplyvňujú ich prežívanie. Neraz sa stáva, že ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sa za svoje ťažkosti hanbia a priznávajú, že vo svojom okolí nenašli nikoho, kto by ich vedel pochopiť a podať im pomocnú ruku. Hlavou im víri množstvo otázok, odpovede však neprichádzajú. A tak po nich iniciatívne pátrajú sami. Prvé kroky vedú na internet, kde hľadajú rady či skúsenosti iných, no nemusia nájsť zaručene správne odpovede.

Začiatkom roku 2015 sme spustili vďaka výhre v programe ReŠtart Slovensko, ktorú vyhlasuje Centrum pre filantropiu v spolupráci s darcovským portálom ĽudiaĽuďom.sk, inovatívny portál s názvom [ne]normálne.sk. Vytvorili sme tak ďalšie bezpečné miesto na internete pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede na ich trápenia, či na trápenia svojich blízkych a rodiny. Ľudia vďaka tomuto portálu zistia, že nie sú sami so svojimi myšlienkami, pocitmi, či otázkami a hlavne im ukazujeme, že mať problémy, hovoriť o nich a hľadať na ne riešenia je niečo celkom normálne. Súčasťou nášho portálu sú videorozhovory s odborníkmi na konkrétne témy, príbehy mladých, ktorí sa rozhodli naštartovať svoj život, blogy a diskusné fórum. Pri našej práci s klientami často narážame na problém sieťovania odborníkov priamo v regiónoch, a preto sa na portáli nachádza aj sekcia  “Kontakty na odborníkov”. Zároveň sa snažíme SEO optimalizáciou nastaviť kvalitu príspevkov, videorozhovorov tak, aby sme po zadaní problémov mladých do vyhľadávača boli na popredných miestach v ponuke online obsahu. Spoločne s našou už zabehnutou internetovou poradňou tak postupne vzniká unikátne prepojenie priamej pomoci a potrebných informácií. Pilotné odskúšanie online terénnej práce je súčasťou projektu [ne]normálne.sk.

Z našich skúseností vieme, že mladí ľudia zdieľajú svoje problémy a skúsenosti online na rôznych diskusných fórach. Objavili sme už viacero takýchto diskusných fór, kde ako odborníci vstupujeme a vytvárame tak pilotnú online terénnu prácu, ktorú realizujú naši odborne vyškolení pracovníci.

Hashtagy ako nástroj na triedenie informácii podľa kľúčových slov

Sociálna sieť Twitter sa v čase svojho spustenia rozhodla urobiť poriadok v prúde informácii pomocou tzv. hashtagov [heštegov]. Hashtagy mali za úlohu triediť informácie podľa kľúčových slov, aby boli spätne dohľadateľné. Dali tak priestor napr. pre občiansky aktivizmus, vytváranie komunít na základe jednotnej témy či mapovanie výskytu konkrétneho kľúčového slova. Používanie hashtagov v tvare #kľúčovéslová sa postupne stalo jednoduchým, intuitívnym a populárnym nástrojom pre zaradenie vlastného príspevku do okruhu tém či pripojeniu sa ku konkrétnej komunite. Popularita hashtagov narástla počas minulých rokov do takej miery, že ich používanie dnes zaimplementovali prakticky všetky sociálne siete a ich používanie sa medzi ľuďmi stalo prakticky automatickým. V našej organizácii tiež využívame  hashtagy a pokúšame sa takto vyhľadávať ľudí na základe citlivých kľúčových slov. Práve špecifikácia príspevkov pomocou hashtagov často odhaľuje citlivé témy vyskytujúce sa medzi mladými ľuďmi. Príkladom sú hashtagy #depresia, #depka, #smútok, #nevládzem, #zomieram, #prázdno a podobne. Vďaka hashtagom vieme vyhľadať konkrétnych ľudí, v príspevkoch ktorých sa vyskytujú tieto slová a nadviazať s nimi na sociálnych sieťach kontakt. Pomocou vlastného konta IPčko.sk na sociálnych sieťach Twitter, Instagram, Birdz, Facebook a podobne propagujeme činnosť IPčka, jeho projekty a možnosti pomoci. Nadviazaním kontaktu s ľuďmi informujeme o možnostiach pomoci práve v situáciách, ktoré na sociálnych sieťach opisujú ako osobnú skúsenosť. Na základe takéhoto dohľadania sa na sociálnych sieťach IPčko zacieľuje práve tú komunitu ľudí, ktorá volá po pomoci a potrebuje ju.

Praxou overená pomoc

Sme mladé občianske združenie a svoju prácu zameriavame prevažne na cieľovú skupinu mladých ľudí. Tí žijú v dobe technológií, internetu a sociálnych sietí. Podľa mnohých odborníkov internet vytvára špecifické prostredie, ktoré mení naše správanie – v porovnaní s naším správaním v reálnom svete – sme omnoho viac otvorenejší, oveľa viac vyjadrujeme pocity, ľahšie dokážeme odložiť zábrany a prekonať nesmelosť atď.

V kontexte internetového poradenstva to znamená, že klient má menej zábran a otvorenejšie sa vyjadruje o svojich problémoch. Možnosť anonymného zverenia sa s problémom vytvára pocit bezpečia, čo v kombinácii s ľahkou dostupnosťou služby povzbudzuje ľudí riešiť svoje problémy. Preto sme sa rozhodli – ako našu prvú aktivitu – rozbehnúť online centrum prvého kontaktu (IPčko.sk), kde mladým ľuďom ponúkame online internetové poradenstvo prostredníctvom chatu, práve v tých oblastiach života, v ktorých pociťujú ťažkosti a nevedia si pomôcť vlastnými silami. Naša podpora zahŕňa sprevádzanie mladých v nepriaznivej životnej situácii, pričom zahŕňa sociálne, psychologické, právne, kariérne ako aj osobnostno-rozvojové poradenstvo. Myšlienka online terénneho programu je v našej organizácii prítomná už od jej vzniku. Naši klienti k nám často prichádzajú po pomoc z rôznych diskusných fór a online komunít, kde zdieľajú svoje skúsenosti a hľadajú rôzne odpovede a pomoc vo chvíľach, keď vo svojom reálnom okolí nenachádzajú nikoho, s kým by mohli hovoriť o svojich problémoch.

V auguste minulého roka  sme vyčlenili našich 10 odborne vyškolených pracovníkov (psychológov, sociálnych pracovníkov), ktorí pod odbornou supervíziou pracujú aj na internetovej chatovej poradni IPčko.sk. Vďaka podpore Nadácie TESCO a Nadácie Pontis sme sa v priebehu mesiacov august – december 2015 postupne pokúšali mapovať online priestor ako terén, chceli sme ho viac spoznať a objavili sme rôzne internetové komunity (mladých samovrahov, anorektičiek, sebapoškodzujúcich mladých, drogovo závislých a podobne). Počas nášho pilotného mapovania sme sa často stretávali s komentármi v diskusných fórach, ktoré človeku hľadajúcemu pomoc, nielenže nepomôžu, ale často sú plné výsmechu a urážok. Objavili sme 8 uzatvorených komunít, v ktorých sa ľudia podporujú v samovražedných tendenciách a na Facebooku sme našli okolo 30 skupín s ohrozujúcim – patologickým obsahom. Online terénna práca pokračuje aj ďalej, postupne vytvárame metodiku, ako medzi tieto ohrozené skupiny mladých ľudí efektívne vstupovať ako peer pracovníci, ktorí ponúknu ohrozeným mladým zmysluplné možnosti odborného riešenia problémov, prípadne poskytnú v tomto priestore odbornú psychologickú a sociálnu intervenciu.

Jedna z našich online terénnych pracovníčok svoje skúsenosti popísala takto:
„Začiatky boli náročné, nakoľko sme sa moc nemali od čoho odraziť, a tak sme čerpali aspoň zo svojich skúseností na internetovej poradni, no najmä z nadšenia a odhodlania. Očakávania boli obrovské, očakávali sme, že pár klikov postačí na vyhľadanie tých, ktorí pomoc potrebujú a pomocou ďalších par klikov bude pomoc na svete. Bolo to naivné, pretože to, čo sme postupne objavovali, nás čím ďalej, tým viac šokovalo.

Online terénny pracovník blúdi po rôznych webových stránkach a fórach. Pri objavovaní obsahu, ktorý vytvárali diskutujúci na týchto stránkach, som bola zhrozená a veľmi ma to zasahovalo. Väčšina z týchto stránok nebola vôbec pomáhajúca, dokonca neobsahovala ani len štipku súcitu. Predstava o človeku, ktorý hľadá pomoc, alebo dokonca uvažuje o samovražde, ktorý pri poslednom výkriku o pomoc zablúdi na takéto fórum, mňa a ako viem, aj mojich kolegov, úplne šokovala. Takýto človek nie len že nenájde pomoc a útechu, ale často sa stretne dokonca s výsmechom a urážkami.

Medzi takéto stránky patrí napríklad Birdz. Najväčšiu odozvu sme zaznamenali pri obrázkoch s popisom. A niektoré reakcie boli naozaj agresívne, drsné.  Ako potom môže takýto komentár vplývať na človeka, ktorý nejakým spôsobom trpí?

Sociálna sieť Facebook je veľmi plodná na stránky, ktoré ponúkajú rôzne obsahy. Objavili sme skupiny, ktoré propagujú sebapoškodzovanie a často aj samovraždu, ako riešenie problémov. Mladí ľudia na týchto stránkach môžu nájsť fotky dorezaných rúk, nôh, brucha, ktoré často pochádzajú od fanúšikov týchto stránok a dokonca návody ako na to. Situáciu ešte komplikujú podporné komentáre a „lajky“. Sú to skupiny ľudí, ktorí sa vo svojich ťažkostiach podporujú v patologickom správaní. V rámci našej terénnej práce som sa  snažila sprostredkovať odborné formy pomoci. Veľmi efektívnym sa ukázalo kontaktovanie adminov jednotlivých stránok s prosbou o zdieľanie ponuky pomoci aj z IPčka. Admini často reagovali veľmi nadšene, tento obsah začali zdieľať a niektorí sami požiadali o odbornú pomoc.  Vždy po zdieľaní takéhoto obsahu sme na internetovej poradni IPčko.sk zaznamenali “žhavé linky”, z čoho som mala veľkú radosť. Bohužiaľ aj napriek nadšeniu adminov, príspevok o pomoci krátko po zdieľaní, zahltili ďalšími príspevkami, z ktorých mrazí.”

Uvedomujeme si, že s online terénnou prácou sme len na začiatku, no vidíme v tomto projekte obrovský význam. V týchto dňoch online terénny program pokračuje, objavujeme stále nové fóra, stránky, komunity, obsahy, na ktoré sa snažíme reagovať. V budúcnosti chceme do tohto projektu pozvať aj iné organizácie a partnerov, napr. z Asociácie liniek pomoci, a oslovovať odborníkov, aby v priestore internetu publikovali bezpečný, pomocný obsah.

2