Nezaradené

apgreJt človekA

„Zmena je život“. Hovorí sa.

Myslela som si, že ma už nič nemôže prekvapiť. Žiadna zmena ma nevyvedie z miery. Mám stabilitu, bezpečné rodinné zázemie, dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie, skvelých priateľov, vieru a posledné dva roky prácu. Všetko, čo momentálne k spokojnosti potrebujem. A predsa. Po skončení štúdia, zahájení pracovného života, teda inými slovami, príchod „dospeláckeho“ života ma mierne vyviedol z miery.

Niektorými mojimi hodnotami, princípmi a ideálmi, ktoré mám vybudované, to zrazu začalo triasť. Vo svete plnom „žralokov“, rozličných hodnôt, princípov a ideálov. Často odlišných od tých mojich. Trvalo istý čas, kým som dozrela a pochopila, čo mi táto ZMENA priniesla. Bezstarostný vysokoškolský život sa zmenil na realitu, ku ktorej najlepšie školenie s hlavnou témou – Ako správne žiť, je samotný život a zmeny, ktoré sú už jeho súčasťou.

Zmena je učenie. Aký je v skutočnosti život, aká som ja, akí sme my, ľudia. Až po čase som si uvedomila, že to, čo žijem, je teraz môj skutočný život, iný, ako predtým a musím ho prijať za svoj vlastný. Prispôsobiť sa, ale zároveň zostať takou, aká som, autentickou, s upevnením mojich hodnôt, princípov, ideálov.  Áno. Akákoľvek zmena prináša so sebou veľa sebazaprenia, vzdávania sa niektorých svojich plánov, frflania, hľadania samého seba, neustáleho uvedomovania si, kto naozaj som, lavínu ďalších zmien – apgrejt životných postojov. Dôležité je, nestratiť svoju identitu, „bojovať“ za ňu. Uvedomenie si zmeny, prispôsobenie sa novému životu je zdĺhavý proces, niekedy bolestivý, aj stratový, ale zároveň so sebou prináša nový začiatok, nové situácie, ľudí, učenie. A to všetko buduje akúsi „nadstavbu“ môjho staronového ja. Napriek mnohému tápaniu, hľadaniu, ma zmena posúva ďalej.

Učiť sa žiť podľa najlepšieho vedomia a vlastného svedomia je ťažké. Niekedy treba veľa zápasiť. Prijímať druhých, rovnako ako seba. Ale patrí to k životu, ktorý sa chcem naučiť správne žiť. My, ľudia, sa často bojíme žiť. Bojíme sa seba, svojich emócií, sklamania, oprávneného hnevu. Aj tieto emócie sú však súčasťou zmeny, alebo ak chcete, života. Je dôležité ich prijať za svoje a mať zároveň nádej, že sa raz zmenia na radosť, napríklad aj z prijatia a ovocia zmeny.

Zmena, v akejkoľvek podobe, prichádza postupne. Neviem to isto, ale zrejme je to tak počas celého života. Netreba sa jej báť, pretože ak je aj prvá, určite nie je posledná. Možno ma prekvapí každá. Ale aj keď mi sem – tam prinesie „podpásovky“, na nejaký čas oslabí moju nádej a vieru, prídu pochybnosti, chcem ju brať ako súčasť svojho ja, svojho života. Aj rany uštedrené nečakane sa postupne začnú hojiť novým poznaním a skúsenosťami. Vráti sa stratená nádej. Zmena je tu preto, aby som sa stala (staro)novým človekom. Tým, kým naozaj mám byť. Pred sebou, pred druhými, pred svetom. Zmena je potrebná. Učí ma. Posúva ďalej. Napriek prvotnému vnútornému boju, je fajnJ Ktovie, aké prekvapenie ma čaká, ak poviem aj ďalšej zmene svoje áno.


L.