Nezaradené

Ak chceš pracovať s deťmi, tak sa najprv musíš stať súčasťou ich sveta alebo, čo dokáže zmeniť dvojtýždňový tábor v životoch 130 ľudí.

Prečo milujem prácu s deťmi a mladými? Niet pre mňa krajších okamihov, ako tých, kedy ma decká vpustili do ich sveta, do ich prežívania, fantázie, huncúctiev a mohli sme spolu len tak blbnúť. Každá chvíľa s deckami a mladými mi je veľmi vzácnou, pretože vedia byť tak krásne úprimní, otvorení, spontánni. Na to, my dospeláci, častokrát zabúdame, či to v sebe potláčame. A niekedy práve tá spontánnosť nám dáva slobodu v tom, kým sme.

Až donedávna som sa riadila vetou „ak chceš pracovať s deťmi, musíš sa najprv stať súčasťou ich sveta“. Pri deckách na tábore Nadácie Markíza som však rýchlo pochopila, že hoci sú výzorom ešte deťmi, tak myslením a vo vnútri sa už ako deti dávno nesprávajú. Ich nevinné detstvo, ktoré malo byť plné radostných chvíľ, bolo mnohokrát kdesi v neznáme a oni museli byť tými silnými a zodpovednými osobnosťami, ktoré sa snažili odbremeniť rodiča, ktorého ešte majú, a byť mu oporou a povzbudením v náročných chvíľach. Stali sa predčasne súčasťou sveta dospelákov.

Viete si predstaviť 9 až 14 ročné deti, ktoré boli od malička svedkami násilia doma, kedy otec alkoholik kruto mlátil matku, lámal jej prsty a potom si vzal na mušku aj malého syna, či to, že vo veku 12 rokov ste najstarším súrodencom, ktorý má 2 mentálne i telesne postihnutých súrodencov a musí sa správať zodpovedne a starostlivo, aby rodič nemal námahu aj s ním, či to, že vás ako malú opustí vlastná matka a vy sa stanete nedobrovoľnou „sirotou“ a vyrastáte s pocitom, že ste nechcená, či nemilovaná popri tom, ako obaja biologickí rodičia žijú vo vašom meste s novými rodinami? Aj to sú útržky príbehov, do ktorých mi decká dovolili vstúpiť počas 13 dní, ktoré sme spolu strávili. To sú tie chvíle, kedy je človek rád a vďačný za každú chvíľku s nimi, keď vidí, ako sa smejú a veselia s rovesníkmi s podobnými osudmi a aspoň na chvíľu pozabudnú na to, čo ich čaká po príchode domov. To sú tie chvíle, kedy nemáte správnych slov na vyjadrenie vďaky všetkým ľuďom, ktorým na týchto mladých záleží a chcú im a ich rodinám aspoň materiálne pomôcť, aby mali základné veci, ktoré potrebujú k prežitiu. Vieme, že ich osudy nie sú v našich rukách a tiež nemôžeme za to, čo si títo malí nevinní doteraz zažili. No, vieme tiež, že blízkosť, podpora, vypočutie, či obyčajné objatie v ich slzavom údolí im dokáže dodať síl do ďalších dní.

Nikdy nezabudnem na tie momenty, keď sme sa šli prejsť a dievča, ktoré mi povedalo, že nikdy neplače pred druhými sa rozplakalo takmer bez zábran a objalo ma. Nikdy nezabudnem na úsmev na jej tvári, obrovské utrápené očká a to „ďakujem“, ktoré zaznelo jej nežným hláskom. Alebo keď chlapec ako hora, profesionálny boxer, došiel ku mne so slzami v očiach a objal ma za slová, ktoré som mu venovala, aby som ho povzbudila. Toto sú presne tie okamihy, kedy si človek povie, že ono to má zmysel. Ono to má zmysel byť čLOVEkom na správnom mieste v správny čas. Ono to má zmysel byť druhým oporou, povzbudením, byť tým, kto im dá bezpodmienečné pozitívne prijatie, bezpečie, ocení ich za to, kým sú a ako dokážu zvládať životy, ktoré žijú a môže byť na nich právom hrdý. Som hrdá a poctená, že som mohla spoznať týchto mladých bojovníkov, týchto hrdinov naozaj náročných životných príbehov.

Som hrdá na Paťa Hermana, vedúcich, inštruktorov, doktorov, personál, ktorý im venovali nezištne a dobrovoľne kúsok zo svojho voľného času, či dovoleniek, aby mohli byť spolutvorcami ich dojemných, pekných a nezabudnuteľných zážitkov z Tajova. Ďakujem za šancu byť súčasťou tohto celého, ďakujem Marekovi Madrovi a IPčku  za možnosť vystúpiť spoza chatovacej obrazovky a byť čLOVEkom i v reálnom teréne mimo internetu. Budem s potešením citovať jedného z vedúcich, ktorý mi napísal „Bolo super mať pri sebe človeka, o ktorého sa môžeš oprieť, ktorý ťa vypočuje a porozpráva sa a vytvorí takú nejakú únikovú zónu pred všetkým. Slovami sa to nedá ani opísať. Skrátka fakt jedno obrovské ĎAKUJEM!“ a budem s potešením i naďalej kráčať po tejto ceste služby ľuďom v ich ťažkých chvíľach, pokiaľ to len pôjde..

Ďakujem Paťovi Hermanovi, že si ma prizval do svojho tímu a ďakujem všetkým ľuďom, vďaka ktorým sa takéto tábory môžu každoročne uskutočniť a priniesť reálnu a potrebnú pomoc do stoviek rodín v kríze. Neboli to len dva týždne plné emócií, zábavy, rozhovorov, blízkosti i ťažkých chvíľ. Tieto príbehy majú i svoje pokračovanie a verím, že svetielko nádeje a radosti, ktoré vďaka tomuto spoločne strávenému času vzbĺklo, bude horieť i naďalej a dodá síl do nových dní.

Ľudia, svet vás naozaj potrebuje. Nebojte sa konať dobro pre druhých, ak na to máte príležitosť.

Mgr. Zuzana Macková, absolventka psychológie